Úvahy o živote

Co bychom neměli přehlédnout...
Odpovědět
smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 22 kvě 2014 16:25

Pojednanie o skutočnom účele ľudskej sexuality


Tento text je určený predovšetkým mládeži, ktorá sa potrebuje správne zorientovať v problematike sexuality a ľudskej pohlavnosti, pretože to, čo jej v tomto smere môže ponúknuť súčasný svet je mätúce, dezorientujúce a pokrivené. Pretože účelom sexuality v súčasnom ponímaní je predovšetkým užiť si. Užiť si volne, neviazane a bez akýchkoľvek predsudkov.

Lebo vraj naše telo, ktoré nám patrí je iba naším vlastným majetkom a my si s ním môžeme robiť čo chceme. To znamená, že máme legitímne právo plne vyžiť jeho sexuálneho potenciálu pre vlastné potešenie. Či už v partnerskom vzťahu, alebo ak partnera nemáme vlastným seba uspokojovaním.

A aby sa v tom človek necítil nijako obmedzovaný, začína sa čoraz viacej negovať spojitosť sexuality s morálkou a etikou. Takýto prístup má však za následok rozklad a deštrukciu osobnosti človeka, alebo minimálne zastavenie a obmedzenie jeho jeho ďalšieho osobnostného vývoja. Lebo v skutočnosti je hlavným účelom pohlavnej sily práve osobnostný rast človeka, ku ktorému ale dochádza iba vtedy, ak je ľudská pohlavnosť krotená a usmerňovaná silným eticko morálnym prístupom k nej. V takomto prípade sa mohutný potenciál jej energie pretaví do rozvíjania osobnosti človeka, formujúc ho smerom k vyšším a ušľachtilejším hodnotám.

Pohlavná sila nemá byť teda vyplytvaná v telesnosti, ale orientáciou k vysokým mravným, morálnym a duchovným ideálom pretavená vo vysoko vyvinutú ľudskú osobnosť. Je to totiž presne tak, ako s každou energiou, napríklad tou elektrickou. Môžeme ňou svietiť a môže nám uľahčovať život prostredníctvom rôznych užitočných elektrických prístrojov, alebo ňou môžeme nabiť oplotenie okolo koncentračného tábora, či využiť ju na elektrické kreslo. Je to stále tá istá energia, záleží len na spôsobe jej využitia. Záleží iba na tom, či ju použijeme k pozitívnemu a budujúcemu účelu, alebo k účelu negatívnemu a deštruktívnemu.

Žiaľ, na tomto svete to funguje tak, že sa ľudský sexuálny potenciál sa obyčajne vybíja iba v pohlavnom pude. To je dnes považované za normálne a štandardné.

Ľudia prežívajú telesnú rozkoš a telesné radovánky a ich nadmiera im odčerpáva energiu, ktorá je v skutočnosti určená a má byť využitá k rozvoju ich osobnosti. To znamená, že tá istá pohlavná sila nás môže ľudsky a osobnostne nesmierne povzniesť, ak sme vo vzťahu k nej ochotní rešpektovať určité morálne a mravné kritériá. Alebo naopak, jej nesprávne, čiže nadmerné a neetické používanie môže spôsobiť zastavanie rozvoja našej osobnosti, keď takmer všetku silu jej potenciálu vybijeme podvoľovaním sa svojim telesným pudom.

Z tohto dôvodu je preto pre každého mladého človeka omnoho lepšie, ak začne s pohlavným životom čo najneskôr. Ak si svoju mladícku čistotu zachová čo najdlhšie, pretože tým vôbec nič nestráca ale naopak, iba nesmierne získava.

No a hodnotou, prostredníctvom ktorej je schopný človek čistým a ušľachtilým spôsobom zvládnuť vlastnú pohlavnosť je jeho túžba po čistej, veľkej a pravej láske. Túžba po čistej, veľkej a pravej láske k druhému človeku. Po láske, v ktorej sme schopní zabudnúť na seba samých a vidieť iba prospech a dobro milovanej osoby.

To je láska, ktorá má schopnosť poprieť osobný egoizmus a egocentrizmus až do takej miery, že za stredobod bytia, za ktorý dovtedy človek považoval iba seba samého začína považovať druhú osobu. Inými slovami povedané, človek sa naučí milovať druhého tak, ako seba samého, ba niekedy aj viac ako seba samého.

Nepripomína vám to niečo? Nepripomína vám to známe Kristové slová, aby sme sa naučili milovať svojho blížneho ako seba samého? Lebo jedine človek, ktorý toto dokáže sa stáva skutočne človekom, pretože bol schopný zbaviť vlastného egoizmu. Jedine takýto človek spĺňa Stvoriteľom stanovenú métu pravého človečenstva, pretože sa naučil milovať svojho blížneho ako seba samého.

No a prostriedkom k dosiahnutiu tejto méty je správne využite pohlavnej sily! Obrovský potenciál pohlavnej sily, skultivovaný morálnymi princípmi, ako je ušľachtilosť, čistota a túžba po pravej, veľkej láske môže totiž rozvinúť osobnosť človeka až k takému vysokému ideálu lásky, ktorá je schopná milovať iného človeka tak, ako seba samého. A je úplne jedno, či je to láska k mužovi, alebo k žene, k bratovi alebo sestre, k rodičom alebo deťom. Dôležité je, že práve prostredníctvom svojej lásky bol človek schopný zvíťaziť nad vlastným egoizmom a postaviť záujmy iných na úroveň záujmov svojich vlastných. Ak totiž toto niekto dokáže aspoň k jednému jedinému človeku, vzniká u neho predpoklad, že to bude schopný aplikovať i vo vzťahu k iným ľuďom. Že sa všetkých svojich blížnych naučí milovať presne tou mierou, akou má rád seba samého. Toto je zavŕšením osobnostného vývoja človeka a dosiahnutím ľudskej dokonalosti, stojacej na najvyššej priečke človečenstva.

No a práve k tomuto vysokému cieľu nás má a môže priviesť správne využitie obrovského potenciálu našej pohlavnej sily, ktorá bola každému človeku darované práve za týmto účelom.

Existujú však temné sily, ktoré si neželajú, aby človek dosiahol najvyššej úrovne svojho človečenstva. Sily, ktoré sa všemožne snažia aby zostal nevedomým o týchto veciach a potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhal v telesnej rozkoši a užívaní si. Preto je trendom dnešnej doby, aby mladí ľudí začínali s pohlavným životom čo najskôr, čo má za následok zastavenie, alebo prinajmenšom rapídne spomalenie ich ďalšieho osobnostného vývoja.

Existujú totiž temné sily, ktoré chcú, aby ľudia zostali trvalo menejcennými. Aby životný potenciál vlastnej pohlavnej sily premrhali v telesnosti namiesto toho, aby sa prostredníctvom nej povzniesli k plnému rozvinutiu svojej osobnosti v duchu vznešenej, nesebeckej lásky, schopnej milovať svojho blížneho ako seba samého.

Možno si poviete že je to všetko iba výmysel. Že je to len určitá myšlienková konštrukcia, ktorej pravdivosť nemožno dokázať a ktorej buď človek verí alebo neverí.

Uveďme si preto konkrétny príklad z histórie národov, kultúr a civilizácií. V dejinách môžeme totiž vidieť veľké množstvo stále sa opakujúcich vzostupov a pádov, ktoré sa udiali v priamej úmernosti k etickému a morálnemu, alebo neetickému a nemorálnemu vzťahu k ľudskej sexualite. Vždy na začiatku novo vznikajúcich národov a civilizácií boli totiž badateľné určité zdravšie, etické a morálne kvality, vyznačujúce sa prostotou, jednoduchosťou a prirodzenosťou. Presne takto to bolo napríklad v rannom období rímskej ríše, čo malo za následok jej prudký vzostup. To čistejšie, zdravšie, prirodzenejšie a ušľachtilejšie sa výraznejšie prejavovalo nie len vo vzťahu k sexualite, ale i vo vzťahu ku všetkému ostatnému dianiu v spoločnosti.

Ale pozrime sa na rímsku ríšu na jej konci. Všade bolo plno nemorálnosti, neviazanosti, skazenosti a túžby čo najviac si užiť, až nakoniec strata takmer všetkých morálnych a mravných mantinelov rímsku ríšu vnútorne celkom rozvrátila. Dá sa teda jednoznačne konštatovať, že jednou z hlavných príčin jej zániku bola všetko prestupujúca a všetko devalvujúca mravná skazenosť.

Kto sa z tohto uhľa pohľadu pozrie na historický vývoj rôznych národov a kultúr zistí, že v podstate všade to prebehlo obdobným spôsobom. A nakoniec, možno ani nebude musieť ísť príliš hlboko do histórie. Úplne postačí, ak sa pozorne rozhliadne okolo seba a uvidí, že i súčasná kríza má presne tie isté korene. Uvidí, že aj dnes prežívame stratu hodnôt, spojenú s devalváciou cti, spravodlivosti, ušľachtilosti, ľudskosti a celkového morálno etického prístupu k životu. Uvidí súčasné, čoraz výraznejšie uvoľňovanie mravov a morálky, uvidí temný rozkvet nehanebnosti a vyzdvihovania telesnosti. Uvidí, ako všade vládne nečestnosť, klamstvo, podvod, chamtivosť, neľudskosť a ešte mnoho iných negatívnych vecí, jednoznačne svedčiacich o veľkom úpadku ducha človeka, ktorého morálny rozklad zapríčinil okrem iného i nesprávny postoj k potenciálu vlastnej pohlavnosti. K potenciálu, ktorý z tohto dôvodu nepôsobí konštruktívne a budujúco tak ako má, ale deštruktívne a zničujúco tak, ako tomu bolo vždy doposiaľ v histórii.

Ak preto nechceme, aby to všetko dospelo až k úplnej deštrukcii, bolo by načase poučiť sa a využiť konečne obrovský potenciál ľudskej pohlavnosti čistým a ušľachtilým spôsobom k pozdvihnutiu jednotlivcov, národov i celej našej civilizácie.

PS. Účelom tohto článku nie je vyzdvihovanie celibátu, ale predovšetkým ušľachtilého a čistého prístupu k sexualite, a to v každej situácii.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 09 čer 2014 16:27

Rozum a cit v živote človeka


Človek, fungujúci správnym spôsobom má byť človekom citu. Cit je totiž v ľuďoch to najvyššie a je hlasom ich pravej, najvnútornejšej podstaty. Hlasom ich ducha! Okrem citu však máme k dispozícii aj rozum, ktorého hlavným účelom má byť predovšetkým praktická realizácia citových podnetov v hmotnosti.

Rozum, správne používaný v súlade so zákonmi univerza má byť teda v skutočnosti iba nástrojom ducha v hmotnosti, pretože on sám je len najdokonalejším produktom hmoty – ľudského mozgu. V hmotnom pôvode rozumu sa totiž skrýva jeho obmedzenie. Obmedzenie chápavosti iba na čisto hmotné a preto ním nikdy nebude možne pochopiť skutočnosti, presahujúce hranicu hmotnosti.

K chápaniu, alebo lepšie povedané vyciťovaniu vecí, nachádzajúcich sa nad hmotou nám majú slúžiť už spomínané, citové schopnosti, ktorými sa prejavuje skutočná ľudská podstata – duch.

Urobme si malý pokus. Keď ukazujeme na seba a hovoríme: to som ja, dobre si všimnime, kam smeruje náš prst. Určite bude mieriť do oblasti solar plexu, kde sa nachádza sídlo nášho ducha, ktoré bolo ľuďmi už oddávna lokalizované práve v v blízkosti srdca. Dobre si tiež všimnime, že pri podobnej otázke neukazujeme na svoju hlavu, čiže rozum, pretože podvedome cítime, že rozum v nie sme my. Rozum je len nástroj nášho ducha a nie naša pravá podstata.

Avšak chybou súčasnej civilizácie sa stalo nadradzovanie rozumu nad cit a teda absolútne prevrátenie skutočného vzťahu týchto dvoch základných osobnostných činiteľov. Týmto sa ľudia dostali do tragického nesúladu so zákonitosťami univerza, čo má za následok, že nie sú schopní svojim, hmotnosťou obmedzeným myslením, ktoré z povahy vecí ani nemôže byť iné, chápať a vyciťovať veci vyššie, vznešenejšie a presahujúce hranice hmotného obmedzenia.

Ešte raz preto treba zopakovať: človek, správne stojaci vo stvorení má byť človekom citu, používajúcim svoj rozum iba ako nástroj v hmotnom svete, ktorý má poslúchať a plniť citové podnety. K tomu sme boli nabádaní už pred 2000 rokmi slovami: Buďte ako deti, inak nevojde do kráľovstva nebeského. Inak sa nestanete pravými ľuďmi.

Čo ale tvorí podstatu dieťaťa? Je ňou čistá, citová spontánnosť, ešte neskalená nadhodnotením rozumovej zložky jeho osobnosti.

Žiaľ, ľudia ignorovali túto dobrú radu a preto sa z nich stali svojim vlastným rozumom obmedzené bytosti, stojace nesprávne vo stvorení. Stali sa z nich smiešne karikatúry človeka, neschopné chápať nič, čo presahuje ich úzke, dobrovoľné rozumové obmedzenie.

Napríklad i obsah a význam tohto textu je možné pochopiť iba ľuďom, u ktorých stoja cit a rozum aspoň do určitej miery v súlade so zákonitosťami univerza.

Jeho pochopenie je však naopak znemožnené tým, v ktorých vnútri vládne iba rozum, nadradený nad citom. Rozum, ktorý spupne odsúva do ríše rozprávok a nereálnosti všetko, čo nemôže pochopiť z pozície vlastného hmotného obmedzenia.

Položme si teraz nanajvýš praktickú a potrebnú otázku: Ako môže človek opätovne preduchovniť svoj život, to znamená, ako môže znovu nájsť a prehĺbiť svoje spojenie s vlastným cítením, ktoré je odrazom najvnútornejšieho, duchovného jadra našej bytosti? Odrazom najvnútornejšieho, duchovného jadra našej bytosti, ktorá predstavuje  ten najväčší poklad, aký vôbec máme?

Čistý cit má v nás stáť na vrchole pyramídy hierarchie všetkých vnútorných hodnôt. Avšak cesta k plnému spojeniu sa s ním vedie cez očistenie mysle! Čistota mysle a myšlienok tvorí nevyhnutný predstupeň k tomuto cieľu. Nadviazanie spojenia so svojim čistým cítením  je preto možné iba človeku, ktorého myseľ je čistá, a ušľachtilá.

Predstavme si to tak, že od nášho čistého cítenia nás delí sklená stena. A touto sklenenou stenou je náš rozum, naša myseľ. Ak je táto stena špinavá je jasné, že nie sme schopní vnímať podnety čistých citov, pretože nečistota našej mysle nám to úplne znemožňuje.

Ak ale začneme so snahou o čistotu mysle, je to ako keby sme začali znečistenú sklenenú stenu umývať. No a postupne, keď vo svojom úsilí vytrváme, je stena čoraz čistejšia a my čoraz jasnejšie a ostrejšie vnímame podnety citu, prúdiace ku nám z našej najvnútornejšej, duchovnej podstaty.

Ideálom je teda čistá a jasná myseľ, ktorá nám nekalí a neskresľuje citové podnety. Tieto môžeme potom jasne vnímať a samozrejme, mali mali by sme sa podľa nich riadiť a svoje citové hnutia sa snažiť prakticky realizovať vo vlastnom, každodennom živote.

Lebo práve takýto človek, človek citu, je ideálom človeka budúcnosti. A cesta k tomuto ideálu vedie cez zachovávanie a udržiavanie čistoty našich myšlienok. Čistoty nášho vnútorného života.

Udržiavanie čistoty a ušľachtilosti vnútorného života je teda cestou k znovuobnoveniu plnosti našej citovej schopnosti, prostredníctvom ktorej, ak bude rešpektovaná, sa máme možnosť stať skutočnými ľuďmi, správne stojacimi vo stvorení. Ľuďmi, pred ktorými sa otvorí brána kráľovstva nebeského, ale i brána k šťastnému a harmonickému životu už tu na tejto zemi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 04 črc 2014 18:43

Strach z posledného súdu


Väčšina ľudí má strach zo svojej smrti a preto nechcú o nej ani len počuť. Mnohí veriaci majú strach z posledného súdu a preto tiež o tom nechcú nič počuť. Avšak naše naivné vyhýbanie sa nepríjemným skutočnostiam nemôže týmto nepríjemným skutočnostiam v nijakom prípade zabrániť. Budeme nimi konfrontovaní tak či tak, ibaže v prípade ustráchaného vyhýbania sa im absolútne nepripravení. A to bude len na našu vlastnú škodu, pretože ako sa hovorí, šťastie praje pripraveným.

Z tohto dôvodu by ľudia mali poznať pravdu. Pravdu o veľkom, prísnom a konečnom zúčtovaní, pred ktorý stojíme. O zúčtovaní vo stvorení, ktoré oddelí dobrých od zlých tak, ako sa oddeľuje kúkoľ od pšenice.

Že ide o vec vážnu a dôležitú dokazujú i evanjeliá. Lebo hoci slovo „evanjelium“ znamená „dobrá zvesť“, nebolo možné vyhnúť sa v nej množstvu zmienok o tomto dianí.

Už pred zahájením verejného účinkovania Ježiša Krista hovoril Ján Krstiteľ o sekere priloženej ku koreňom stromov a o tom, že bude vyťatý každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie. A príkladov či podobenstiev, kedy hovoril o týchto vážnych skutočnostiach samotný Ježiš je naozaj množstvo.

Za všetky spomeňme podobenstvo o rozumných a nerozumných pannách, z ktorých rozumné, čiže pripravené, alebo inými slovami spĺňajúce určité kritéria, budú začlenené medzi bytosti vo stvorení upotrebiteľné, kým nerozumné, čiže nebdelé a nepripravené, prídu o túto možnosť.

Alebo iné podobenstvo, v ktorom sa hovorí, že pri konečnom triedení pôjdu baránkovia – čiže dobrí do života a kozlovia – čiže zlí do záhuby.

A nakoniec, celé biblické zjavenie je predsa zakončené spisom s veľavravným názvom Apokalypsa. V ňom je tvrdými slovami opísaná perspektíva ľudstva, ignorujúceho zákony univerza.

Máme sa teda týchto vecí báť a vyhýbať sa im, alebo je omnoho rozumnejšie vážne sa nimi zaoberať a pripraviť sa na ne?

Ak totiž boli tieto skutočnosti ľudstvu sprostredkované práve takouto prísnou formou, tak v tom musíme hľadať nejaký, Svetlom chcený zmysel. A zmyslom toho je dôrazné upozornenie na to, čo nás čaká, ak sa nezmeníme a neprispôsobíme Vôli Stvoriteľa.

A zmenili sme sa? Žije ľudstvo podľa Zákonov Božích? Len sa pozrime vôkol seba, aká je realita. Na základe čoho máme právo dúfať, že sa vyhneme Bibliou predpovedaným udalostiam? Vari tých 2000 rokov od príchodu Krista nebol dostatočne dlhý čas na to, aby sme sa spamätali?

A keďže doba konečného zúčtovania sa stále viac približuje, nie je nič potrebnejšieho, ako hovoriť o týchto vážnych skutočnostiach. Aby sme sa v čase, ktorý nám ešte zostáva spamätali a vyšvihli na tú úroveň človečenstva, aká od nás bude v deň účtovania požadovaná. Buď to totiž dokážeme a uspejeme, ako tie múdre panny, alebo to nedokážeme a dopadneme ako panny nerozumné.

Posledný súd môžeme tiež pripodobniť maturitnej skúške. Vzorný študent, pravidelne sa pripravujúci na každý vyučovací deň s ňou určite nebude mať žiadne problémy. Menej vzorný študent, ktorý síce bral štúdium na ľahkú váhu, ale nakoniec si predsa len uvedomí vážnosť skúšky a napne všetky sily, aby zameškané dobehol, taktiež maturitu zvládne. Avšak ten, kto sa príliš nenamáhal počas celého štúdia a zotrvá vo svojej ľahkomyseľnosti až do poslednej chvíle, ten skúšku nezloží.

A tento posledný príklad ľahkomyseľného študenta je príkladom celého ľudstva, ľahkomyseľne a nepripravene kráčajúceho v ústrety „maturite“ vo stvorení, prehliadajúc a ignorujúc všetky upozornenia.

Najväčšou chybou, ba doslova previnením ľudí v tomto smere je ich ľahostajnosť. Ľahostajnosť a plytkosť ich prístupu k životu, k jeho pravým hodnotám a k naplneniu zmyslu vlastného bytia na zemi. Ich úsilie, túžby a ciele sa totiž v mnohom nelíšia od zvierat. A nakoniec aj zomierajú nevedomí ako zvieratá.

Ale človek je predsa len viac. Človek má stáť vo stvorení úplne vedome a v poznaní Zákonov, ktoré sú prejavom Božej Vôle napĺňať pravú hodnotu svojho človečenstva. Inak ho bude stíhať nešťastie za nešťastím, aby nakoniec všetko vyvrcholilo tak, ako je to zaznačené na posledných stránkach biblie v kapitole Apokalypsa.

Výstrahy formulované v Apokalypse však nie sú nemenným predurčením, ale iba varovaním pred tým, čo musí prísť, ak sa ľudstvo nevpraví do Zákonitostí Božej Vôle. Jedine keď toto dokáže, môže sa vyhnúť apokalypse.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 28 črc 2014 13:47

Kde sa stratila Láska Božia?


Bežný kresťan vníma Stvoriteľa ako Lásku. Lásku všetko odpúšťajúcu a všetko milujúcu. Bežný kresťan preto nedokáže pochopiť, ako sa môžu so Stvoriteľom, ktorý je Láskou vôbec zlučovať pojmy ako posledný súd, alebo očista zeme, v ktorej budú od seba definitívne oddelení dobrí od zlých, aby tí dobrí mohli pokračovať v ďalšom živote a tí zlí nastúpili svoju cestu do zatratenia.

Aby pred tými zlými bola napokon definitívne zatvorená brána života a zostal im už len plač a škrípanie zubov. Aby boli polapení, poviazaní a vrhnutí to temnoty tak, ako sa to stalo zlým a neverným sluhom v podobenstve.

Takéto niečo sa zdá priemernému kresťanovi príliš tvrdé na to, aby to korešpondovalo s Láskou, za ktorú považuje Stvoriteľa, hoci na druhej strane sa v evanjeliách nachádza množstvo pomerne tvrdo a prísne formulovaných zmienok o tomto dianí.

Kde sa teda skrýva pravda? Je Stvoriteľ naozaj iba Láskou tak, ako ho vnímajú kresťania? Ale ako sa potom vysporiadať s tvrdými slovami o poslednom súde, ktoré možno nájsť v evanjeliách?

Skutočná pravda o podstate Stvoriteľa je žiaľ úplne iná, než ako ju vníma bežný a priemerný kresťan. Boh je naozaj Láskou, ale nie je iba ňou! Je, vždy bol a vždy aj bude zároveň Spravodlivosťou!

Stvoriteľ vo svojej dokonalosti tvorí nerozlučiteľnú jednotu Lásky a Spravodlivosti! Jeho Láska a jeho Spravodlivosť vládnu spoločne všetkému, čo jestvuje v tomto stvorení. Všetkému dianiu vo stvorení vládne milosrdná a všetko objímajúca Láska, ale zároveň nekompromisná a prísna Spravodlivosť. Dokonalosť tohto pôsobenia spočíva v tom, že nežnosť a krehkosť Lásky je ochraňovaná Spravodlivosťou a tvrdosť a prísnosť Spravodlivosti zjemňuje Láska.

Spravodlivosť je možné zobraziť ako zvislú čiaru, ako výstražnú čiaru nad bodkou výkričníka, alebo ako meč. Naopak, Lásku je možné vyjadriť čiarou horizontálnou, ktorá sa ako horizontála obzoru ochraňujúco klenie nad všetkým, čo jestvuje. No a horizontálny symbol Lásky a zvislý symbol Spravodlivosti spolu dovedna tvoria kríž. Rovnoramenný kríž Pravdy! Rovnoramenný kríž harmonického spolupôsobenia Lásky a Spravodlivosti, ktorý je vyjadrením dokonalosti Božej.

Boh je teda Láska a Spravodlivosť súčasne! Je dokonalou jednotou Lásky a Spravodlivosti!

Veľkou chybou kresťanského sveta však je, že Stvoriteľa nevníma takto komplexne, ale z jeho pôsobenia vyňal iba princíp Lásky, ktorý považuje za jediný. A práve z tohto dôvodu znejú bežnému kresťanovi cudzo slová o poslednom súde, plnom nekompromisnej prísnosti Božej.

Pre svoj vlastný, jednostranný pohľad to odmieta ako niečo, čo sa vôbec nezlučuje so Stvoriteľom, ktorého vníma len ako Lásku. Toto veľké nepochopenie sa v každodennom živote prejavuje tak, že keď ho postihne nejaké utrpenie, ktoré sa ho bezprostredne osobne dotkne, začne si zväčša klásť otázku: ako vôbec mohol Stvoriteľ niečo takéto dopustiť? Kde sa stratila jeho Láska?

Vo chvíľach ťažkých životných skúšok by však všetci ľudia mali vedieť, že ak v niečom, čím sú nepríjemným spôsobom atakovaní nenachádzajú princíp Lásky Najvyššieho, musia v tom hľadať jeho druhý princíp a síce, princíp Spravodlivosti! Tam, kde sa v človeku začína vynárať pochybnosť o Božej Láske, tam nech hľadá Jeho Spravodlivosť! Práve ňou samu Najvyšší v takejto chvíli prihovára! Tam nech potom hľadá spravodlivú odplatu za jeho vlastné, nesprávne predchádzajúce jednanie, pretože na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho musí každý z nás zaplatiť do posledného haliera za všetko zlé, čo kedysi vykonal.

Preto teda v utrpení, ktoré nás stretá a ktoré nemôžeme nijakým spôsobom zlúčiť s Láskou Najvyššieho musíme vidieť jeho Spravodlivosť. Spravodlivosť Stvoriteľa, na základe ktorej musíme, hoci niekedy aj veľmi bolestivo, prežívať všetky dôsledky nášho vlastného, predchádzajúceho nesprávneho jednania. Jednania, v ktorom sa naše myšlienky, naše city, naše slová, alebo naše činy v niečom protivili Božej Vôli, a teda boli zlé a nesprávne.

A negatívne dôsledky toho musíme potom na základe princípu Spravodlivosti Najvyššieho prežiť na vlastnej koži. Naplno prežiť na vlastnej koži, aby sme pochopili, že akékoľvek zlo, vykonané či už v myšlienkach, citoch, slovách, alebo činoch musí človeku priniesť iba zlo. Tak to vyžaduje Vyššia Spravodlivosť, ktorá každému neomylne prináša presne takú žatvu, aká bola jeho sejba.

Kto však koná dobro, koho myšlienky, city, slová a činy sú iba dobré a ušľachtilé, tomu sa naopak presne podľa toho istého zákona Spravodlivosti dostane iba dobra, šťastia a radosti.

Tam, kde teda človek uvidí niečo, čo sa nezlučuje s Láskou Najvyššieho nech hľadá jeho Spravodlivosť. Utrpenie stíhajúce ľudí je prejavom tejto Spravodlivosti, za ktorou musí človek hľadať odplatu za svoje vlastné, minulé pochybenia. Lebo za zlo nemožno očakávať nič iného ako zlo.

Keď teda vidíme nejakého trpiaceho človeka, keď ho vidíme plného bolesti, zlomeného a úbohého, mali by sme vedieť, že jeho stav, ktorý je nútený prežívať je iba nevyhnutným dôsledkom toho, že v minulosti nežil v nejakom smere správne a dobre. Že robil niečo, čo sa priečilo Vôli Najvyššieho a že za to teraz žne dôsledky.

Popri fyzickej, či akejkoľvek inej pomoci tomuto človeku by sa mu malo pomôcť aj tým, že sa mu povie pravda o podstate jeho utrpenia. Pravda o tom, že jeho utrpenie nie je dielom náhody, ale že je nevyhnutným dôsledkom jeho vlastného, zlého a nesprávneho jednania, priečiaceho sa Vôli Najvyššieho. Takýto človek by sa preto mal spätne pozrieť do svojej minulosti a pokúsiť sa nájsť svoju zlú vlastnosť, ktorou sa previnil. Mal by rozpoznať túto vlastnosť, či chybu a mal by sa ju snažiť odstrániť. Lebo každé utrpenie je v podstate iba zrkadlom, v ktorom dostávame príležitosť nahliadnuť na seba samého a spoznať svoje chyby, omyly, nedostatky a zlé sklony. Utrpenie nás k tomu nabáda a ukazuje nám k tomu cestu. Bez neho by to totiž väčšina z nás nikdy neurobila a naďalej by zotrvávala vo svojich chybách, omyloch a zlých sklonoch.

No a v tejto príležitosti spoznať prostredníctvom utrpenia svoje vlastné chyby a odstrániť ich sa skrýva milosrdenstvo. Milosrdenstvo dávajúce človeku novú šancu. Milosrdenstvo, ktoré je prejavom Lásky Najvyššieho a spočíva v prísľube nového, šťastnejšieho života, ktorý nás očakáva po spoznaní a odložení našich chýb, nedostatkov a zlých sklonov.

A na záver ešte jedna dôležitá skutočnosť. Nie všetko utrpenie v našom živote je prejavom Spravodlivosti Najvyššieho. Jestvuje totiž aj utrpenie, ktoré nám môžu spôsobiť ľudia na základe svojej slobodnej vôle. Utrpenie, ktoré spôsobujú jedni ľudia druhým iba na základe toho, že sa oni sami tak rozhodli. Že im to bolo umožnené prostredníctvom ich slobodnej vôle. Voči takémuto druhu utrpenia sa človek smie a má postaviť. Môže sa voči nemu brániť.

Naopak utrpenie, ktoré k nám prichádza z rúk Najvyššieho máme prijať a v jeho zrkadle hľadať a nájsť zlú vlastnosť, ktorú v sebe nosíme, ktorá nám naše utrpenie privodila a ktorú jen našou povinnosťou odstrániť.

Ako však rozlíšiť tieto dva druhy utrpenia? Poctivým nahliadnutím do seba samého a v prvom rade hľadaním svojich vlastných chýb! Toto vykonajme v prvom rade a o každom utrpení uvažujme predovšetkým ako o pohnútke k hľadaniu, nájdeniu a odstráneniu našich vlastných chýb. Jedine vtedy, ak by sme po poctivom a dôslednom hľadaní nič takéhoto nenašli, jedine vtedy môžeme pripustiť možnosť, že naše utrpenie je spôsobene zlou svojvoľnosťou iných ľudí.

Lebo človek má úplne opačnú tendenciu. Tendenciu hľadať chyby najskôr a predovšetkým v iných! To však nie je správne! Človek by sa mal naučiť hľadať chyby hlavne sám v sebe a až keby sa mu to ani po vážnom a poctivom hľadaní nepodarilo môže pripustiť, že sa na ňom dopustili krivdy iní ľudia, voči ktorým sa potom môže a má plné právo ohradiť.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 21 srp 2014 17:10

Klamstvá falošných prorokov súčasnej doby



Pri pohľade do minulosti, kedy bolo slovo „prorok“ aktuálne v povolanom židovskom národe môžeme zistiť, že proroci sa vždy delili na dve základné kategórie: na pravých a falošných. O jedných i o druhých sa píše v starozákonných spisoch.

Ak sa niekto zaoberal touto problematikou trochu hlbšie mohol si tiež všimnúť určité kritérium, na základe ktorého bolo možné rozlíšiť tých pravých od nepravých. Praví proroci vraveli ľuďom skoro vždy iba veci málo príjemné, karhali ich, napomínali ich a varovali.

Dôvodom ich nepríjemných slov bývalo odvrátenie sa národa od Hospodina, jeho Vôle a jeho Zákonov. Proroci nekompromisne poukazovali na všetko, čo bolo v rozpore s Vôľou Najvyššieho, na to, akú je možné za to očakávať odplatu, ale i na to, čo treba učiniť a ako zmeniť vlastné jednanie tak, aby k ničomu zlému dôjsť nemuselo.

Ak národ uposlúchol ich varovania, k ničomu zlému ani nedošlo. Ak ich ale neuposlúchol, prišla naň skaza!

Oproti tomu falošní proroci hovorili spravidla vždy iba veci príjemné, upokojujúce a v podstate také, ktoré sa ľuďom dobre počúvali. Boli to zväčša slová nekonfliktné, nadbiehajúce všeobecnej povrchnosti, slová otupujúce ostražitosť a príjemne duchovne uspávajúce. Avšak vždy, keď národ podľahol takémuto, vedomému alebo nevedomému zavádzaniu, bol zo svojej zaslepenosti zväčša vytrhnutý veľmi krutým spôsobom.

A čo dnes? Aká je situácia v tomto smere v súčasnosti?

Ako v dávnej minulosti, tak aj v dnešnej dobe môžeme registrovať dve základné kategórie ľudí, ktorých by sme mohli v prenesenom slova zmysle nazvať „prorokmi“, alebo, v našom modernom ponímaní duchovnými učiteľmi, majstrami, zvestovateľmi, alebo kňazmi.

Jedni ubezpečujú, že je všetko v úplnom poriadku. Že svet speje k lepšiemu a nás všetkých čaká iba krásna budúcnosť.

Druhí naopak vravia o nevyhnutne sa blížiacej katastrofe, ktorá bude zapríčinená odklonom ľudstva od duchovných hodnôt. O katastrofe, ktorá nás nemôže v nijakom prípade minúť ak nedôjde k radikálnej zmene, čiže k návratu k rešpektovaniu Zákonov Božích, pretože celé ľudstvo vo všeobecnosti sa od nich odvrátilo a vo svojej pýche vo vlastný rozum a vo vedecký pokrok ich absolútne ignoruje. V súčasnej dobe žijú všetky národy sveta v takom radikálnom odklone od Zákonov Najvyššieho, aký nemal doposiaľ na tejto planéte obdobu.

Ktorí sú teda proroci praví a ktorí falošní? Kto len trochu uvažuje, nebude mať s ich rozlíšením vôbec žiadne problémy.

Lebo žiaľ, po stáročia sa nič nezmenilo. Tí falošní totiž vravia aj teraz iba veci príjemné a neznepokojujúce. Veci, ktoré sa dobre počúvajú a ktoré im preto, že sa dobre počúvajú priťahujú množstvo priaznivcov, stúpencov a poslucháčov.

Avšak tí praví tak, ako vždy v minulosti aj teraz napomínajú, burcujú a varujú. Preto sú i dnes vysmievaní a kameňovaní, ako ich dávni predchodcovia. K tomu kameňovaniu samozrejme nedochádza fyzicky, ale morálne a to preto, lebo vravia veci, ktoré ľudia zväčša iba neradi počúvajú. Ľudia sa totiž nechcú dať rušiť zo svojej povrchnosti a pohodlnosti. Za tvrdé, pravdivé a v skutočnosti pomáhajúce slová nemajú takýchto novodobých prorokov radi, ba dokonca ich obviňujú z necitlivosti, či nedostatku lásky.

Ale opak je pravdou! Tvrdá slovná formulácia, pomenovanie skutočného stavu všadeprítomného duchovného úpadku, ako i konkrétnych požiadaviek Zhora, ako jediného možného východiska je v skutočnosti tou najčistejšou formou lásky a pomoci. Lásky a pomoci v katastrofálnej situácii, v akej sa v súčasnosti ľudstvo nachádza.

Pre lepšie pochopenie charakteru a druhu tejto pomoci si uveďme tento príklad:

Nadránom, v čase najtuhšieho spánku začal horieť dom. Nočný chodec, ktorý prvý spozoroval požiar vbehol rýchlo a bez váhania do domu, plného dymu. Spala v ňom celá rodina, už mierne priotrávená splodinami.

Keďže požiar sa veľmi rýchlo rozmáhal a záchranca nemal ani dostatok síl, ani dostatok času aby povynášal všetkých sám z domu, snažil sa ich všemožným spôsobom zobudiť, považujúc to za jedinú možnosť záchrany. Nerozpakoval sa preto použiť ani násilie a poriadne omámených a priotrávených spiacich vyfackal. Tí sa ťažko, ale predsa len postupne prebudili a v poslednej chvíli všetci spoločne unikli do bezpečia.

Dajme si teraz otázku: Choval sa záchranca neláskavo, keď drsným spôsobom budil spiacich, alebo naopak, práve toto bolo prejavom tej najväčšej lásky v danej chvíli? Bolo by naozaj na mieste obviniť takéhoto človeka z hrubosti a necitlivosti?

Každému z nás je jasné, že onen človek jednal v danej situácii absolútne správne. Avšak na počudovanie, často býva ľuďmi zatracovaný a považovaný za neobľúbeného ten, kto v dnešnej dobe koná presne takýmto spôsobom v duchovnom slova zmysle. Kto otvorene hovorí o absolútnej neudržateľnosti súčasnej situácie a ukazuje jediný možný spôsob záchrany, spočívajúci v poznaní Zákonov Božích a v živote podľa nich. A ak za týmto účelom požíva i tvrdších a prísnejších slovných formulácií je to len preto, aby ľuďmi pohol, otriasol a ešte v poslednej chvíli ich prebudil zo smrteľného spánku ich ducha.

Každý človek sa má teda možnosť sám a slobodne rozhodnúť, ktorých „prorokov“ bude počúvať a ktorým z nich uverí. Či dá prednosť sladkým, príjemným a uspávajúcim rečiam rôznych duchovných učiteľov a majstrov, ktorých práve preto obliehajú húfy poslucháčov, alebo bude mať odvahu prijať tvrdú, nelichotivú, skutočnú pravdu o stave súčasného života na zemi, aby po prekonaní počiatočného úľaku napol všetky svoje sily k znovu nájdeniu pravého poznania Zákonov Božích a k následnému pretvoreniu svojho osobného života, ba dokonca i svojho myslenia podľa nich.

Jedine toto mu totiž môže poskytnúť skutočné bezpečie, istotu a ochranu, nech sa už bude diať čokoľvek.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 15 zář 2014 15:24

Čo je účelom ľudskej sexuality?


O články, zaoberajúce sa ľudskou sexualitu býva vždy veľký čitateľský záujem, pretože ide o niečo, čo mimoriadnym spôsobom ovplyvňuje celý náš život. Avšak aj napriek tisícom článkov nebol doteraz pochopený skutočný a pravý účel tohto nezvyčajne silného fenoménu. Nebol pochopený z dvoch dôvodov. Za prvé preto, lebo málokto v tomto smere vážnejším a hlbším spôsobom hľadá a za druhé preto, lebo skutočná pravda je temným pozadím sveta úmyselne pokrivená a zamlčovaná, aby nemohlo dôjsť k duchovnému vzostupu civilizácie.

Lebo skutočným zmyslom a účelom ľudskej sexuálnej energie má byť podpora rozmachu ducha! Podpora duchovného rozmachu osobnosti, ktorá je za pomoci správneho využitia svojho sexuálneho potenciálu schopná dosiahnuť dokonalosti vlastného človečenstva.

Už grécki filozofi hovorili o troch úrovniach využitia pohlavnej energie. O troch úrovniach lásky, ktoré nazvali éros, phýlos a agapé. V sexualite je totiž ukrytý určitý druh nesmrteľnosti, pretože práve ona zabezpečuje prežitie ľudského druhu a jeho kontinuálne, večné pokračovanie. No a túto prvotnú „nesmrteľnosť a večnosť“, vloženú do do sexuality má človek schopnosť pretransformovať do spomínaných troch kvalitatívnych stupňov, nazývaných starými Grékmi éros, phýlos a agapé.

Prvou a najnižšou úrovňou je éros. Ide o pudovosť a telesnosť, ktorej účelom je plodenie, Ním je zabezpečené „večné“ prežitie ľudského druhu. Pri pudovosti a telesnosti, ktoré súvisia s plodením človek zároveň prežíva akýsi záblesk večnosti. Toto prežívanie je pre ľudí mimoriadne príťažlivé a preto ho neustále vyhľadávajú.

Ide o úroveň využitia sexuálnej energie, v ktorej natrvalo uviazla väčšina ľudí. Preto je dnešná doba posadnutá sexom. Človek pri ňom síce zažíva okamih záblesku večnosti, avšak za cenu postupného stravovania svojich telesných a duševných síl, bez možnosti uchopiť tento zážitok nejakým trvalejším spôsobom. Sexuálny zážitok je niečo silného a veľmi príjemného, avšak veľmi rýchlo mizne a objavuje sa prázdnota a nenaplnenie bytia. Preto znovu vzniká túžba po ďalšom, podobnom zážitku, ktorý zase rýchlo mizne a v človeku zostáva rozčarovanie a nenaplnenie.

Druhou úrovňou využitia nesmierneho potenciálu energie vlastnej pohlavnosti je úroveň duševnej tvorivosti. Úroveň duševnej tvorivosti a duševného rozmachu veľmi jednoducho charakterizovaného slovom kultúra. V kultúrnych, intelektuálnych, či iných odobných počinoch môžeme opäť vybadať už spomínaný princíp večnosti a nesmrteľnosti. Výsledným produktom bývajú nesmrteľné diela, ako napríklad staroveké grécke umenie a filozofia, Leonardova Mona Lisa, Shakespearove hry, Mozartova hudba a tak ďalej.

Práve na osobe Mozarta je napríklad možné veľmi pekne vidieť, ako mu jeho tvorivosť stravovala všetky duševné i fyzické sily, takže horel ako svieca z oboch koncov. Zomrel síce mladý, ale jeho dielo sa stalo nesmrteľným.

No a poslednou, treťou úrovňou využitia ľudskej pohlavnosti je úroveň rozmachu ducha! Ide o dosiahnutie večnosti a nesmrteľnosti, avšak už nie sprostredkovanou formou, ako v oboch predchádzajúcich príkladoch. Už nie sprostredkovane vo forme pokračovania svojho rodu, ani prežívaním záblesku večnosti pri telesnom spojení, ani dosiahnutím nesmrteľnosti prostredníctvom vlastnej tvorivej činnosti.

Treťou úrovňou je schopnosť a možnosť človeka využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti k dosiahnutiu méty trvalej osobnej nesmrteľnosti a večnosti. Môžeme a máme dosiahnuť večnosť vlastného, individuálneho bytia tým, že využijeme potenciálu svojej pohlavnej energie k dosiahnutiu tých najvyšších, najvznešenejších a najušľachtilejších duchovných ideálov. Túžba po nich sa totiž v človeku intenzívne prebúdza spolu s prebudením pohlavnej sily v jeho tele.

Áno, každý ešte neskazený mladý človek vo svojom vnútri bezprostredne po prebudení jeho pohlavnej zrelosti jasne cíti silnú túžbu po niečom lepšom, krajšom a ušľachtilejšom. Nevedome a podvedome v sebe cíti túžbu po dosiahnutí a naplnení svojej ľudskej veľkosti. Tej ľudskej veľkosti a zrelosti, ktorá je totožná s dobrotou, ľudskosťou, čestnosťou, spravodlivosťou, nezištnosťou a inými, podobnými duchovnými hodnotami. Práve v úsilí a snahe o dosahovanie týchto hodnôt spočíva onen spomínaný rozmach ducha!

Ak teda po prebudení pohlavnej sily dokáže zotrvávať zmýšľanie a celý vnútorný život mladého človeka v čistote a ušľachtilosti a svoje túžby nasmeruje k dosiahnutiu tých najvyšších a najušľachtilejších ideálov, môže ho takýmto čistým spôsobom využitá energia jeho prebudenej pohlavnosti povzniesť k výšinám ducha a týmto spôsobom ho učiniť nesmrteľným. Môže mu tým otvoriť bránu k večnému, osobnému bytiu, naplnenému večnou a nikdy nekončiacou službou tým najvyšším duchovným ideálom.

No a práve k tomuto nám môže poslúžiť oná mocná sila našej pohlavnosti, ktorú v tomto zmysle ľudstvo doteraz vôbec nevyužívalo. Človek prostredníctvom nej a s jej pomocou môže dosiahnuť svojho znovuzrodenia v duchu, o ktorom hovoril Kristus.

Lebo telo vždy zostane iba telom. Lebo telo môže dať človeku len určitý sprostredkovaný druh nesmrteľnosti, spočívajúci v pokračovaní jeho rodu, v prežití krátkeho záblesku večnosti pri telesnom spojení, alebo v nesmrteľnosti spočívajúcej vo vlastných tvorivých počinoch.

Duch je však duch! Znovuzrodenie ducha za pomoci správneho využitia pohlavnej energie, nasmerovanej k túžbe po dosiahnutí tých najvyšších a najvznešenejších ideálov môže dať individuálnej osobnosti človeka trvalú večnosť a nesmrteľnosť. To, čo tým v skutočnosti človek získa je niečo tak veľkého, že to ani nedokáže pochopiť.

Ak totiž kratučký záblesk večnosti, ktorý je človeku dopriate prežiť pri telesnom spojení pre neho tak nesmierne veľa znamená, čím asi musí byť trvalé osobné bytie človeka vo večnosti a nesmrteľnosti?

Toto sú skutočnosti, ktorých by si mal byť vedomý každý človek a toto je méta, o ktorú by mal každý z nás usilovať. Podľa svojej slobodnej vôle môžeme teda využiť potenciálu vlastnej pohlavnosti v troch rovinách. V rovine tela, čiže pri sexe a plodení, v rovine duše prostredníctvom rozvíjania vlastnej kultúrnosti a intelektu, a v rovine ducha snahou o dosiahnutie tých najvyšších a najvznešenejších duchovných ideálov.

V každej z týchto úrovní, to znamená v úrovni tela, duše a ducha, totožných s gréckym označením éros, phýlos a agapé môžeme primerane výške danej úrovne zažiť a okúsiť určitú mieru večnosti a nesmrteľnosti. Kým ale v úrovni tela a duše býva toto prežite vždy iba čiastočné a sprostredkované, v úrovni ducha býva celistvé a trvalé. Býva naplnením a zavŕšením bytia človeka, ktorý dokázal za podpory a správneho využitia vlastnej pohlavnosti dosiahnuť vysokého duchovného rozmachu, ktorý sa mu stáva bránou k večnosti a nesmrteľnosti.

Milióny ľudí tejto zeme žijú iba na úrovni tela. Milióny ľudí žijú už aj na úrovni duše. Avšak ani jeden z nich, a oni to veľmi dobre cítia, nedosahuje tej plnosti a celistvosti bytia, po ktorej každý človek podvedome túži. To ich núti neustále opakovať zážitok, plynúci z telesného spojenia ak žijú iba na úrovni tela, alebo hľadať stále nové duševné podnety, ak žijú na úrovni duše.

Avšak skutočné naplnenie, skutočnú plnosť bytia možno prežívať iba na úrovni ducha, do ktorej sa človek môže prepracovať len vlastnou námahou a vlastným snažením o dosahovanie tých najvyšších duchovných ideálov. Kto chce a je ochotný túto námahu vynaložiť, ten toho dosiahne. Cesta k tomu je pre každého človeka otvorená. Avšak žiaľ, nie pre každého je takéto niečo prioritou pretože to, aký vysoký cieľ dokážme dať vlastnému bytiu spočíva v práve našej slobodnej voľby. V práve slobodného rozhodnutia každého z nás.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 10 říj 2014 17:40

Odkaz mŕtveho...


Pred nedávnom som mal sen. Stretol som v ňom jedného známeho, ktorý je už dlhšiu dobu mŕtvy. Keď som od neho odchádzal, ešte na mňa z diaľky zavolal: „A pripomeň im, aby žili s vedomým, že všetko pokračuje aj po smrti!“

A preto teraz na jeho prianie všetkým pripomínam: Žite svoj súčasný život s vedomým, že smrťou nič nekončí, ale všetko ďalej pokračuje. A že je to práve takto a nie inak zistí každý z nás veľmi rýchlo po odložení svojho fyzického tela.

Veľkou a zásadnou otázkou však zostáva, ako a akým spôsobom to po smrti ďalej pokračuje? Tak, ako je to na zemi? Alebo podobne, či úplne rozdielnym spôsobom?

Vedieť to je veľmi dôležité, pretože prezieravý človek tomu potom môže prispôsobiť už svoj súčasný pozemský život. Môže už teraz aspoň v určitej miere zohľadňovať podobné hodnoty a princípy, čo mu umožní plynulý prechod do inej roviny bytia bez akýchkoľvek šokov a nemilých prekvapení.

Avšak žiaľ, vo všeobecnosti sú ľudia v tomto smere absolútne nepripravení. Absolútne nepripravení na charakter a formu bytia, ktoré každého z nás očakáva po smrti. A práve preto, aby sme o tejto dôležitej veci získali aspoň určité povedomie vznikli nasledovné riadky.

V prvom rade treba zdôrazniť, že posmrtný život je v určitej zásadnej veci úplne iný, ako hmotný a pozemský. Na zemi si totiž človek vytvoril určité vlastné zákony a pravidlá, ktorými sa riadi a ktoré väčšina ľudí prijala za svoje. Lebo ako oni sami často vravia, tak to tu predsa na zemi chodí.

Avšak po smrti sa zrazu dostaneme do sveta, omnoho výraznejším spôsobom podrobeného úplne iným zákonom a pravidlám. Zákonom a pravidlám Božím!

Táto skutočnosť spočíva už v samotnej povahe vecí, a síce v tom, že smrťou svojho fyzického tela zanechávame na zemi i náš mozog a teda i naše myslenie. Čo nám však zostáva aj po smrti je naše najvnútornejšie citové prežívanie, tvoriace skutočné jadro našej osobnosti. Zostáva teda iba naša najvnútornejšia podstata, čiže to, aký v skutočnosti a naozaj sme.

No a toto naše najhlbšie vnútro, naša najskrytejšia podstata bude stáť v novom prostredí úplne odhalená, pretože naše nové telo iného, jemnejšieho druhu sa sformuje presne podľa nej. Akými teda vnútorne sme, práve tak budeme vyzerať. V našom vonkajšom zjave sa bude otvorene každému odkrývať naše najvnútornejšie ja.

Všetky závisti, všetky nenávisti, nečistoty a nízke sklony, ktoré sme na zemi vnútorne v sebe ukrývali budú nepokryte zjavné na prvý pohľad. Jednoducho povedané, človek už nebude môcť po svojej smrti klamať!

Takéto skrývanie a zahaľovanie bolo ľuďom možné len na zemi, pretože im to umožňoval ich rozum, ktorý je hmotným produktom mozgu. Rozum, prostredníctvom ktorého mnohí navonok skrývajú svoju najvnútornejšiu podstatu. Rozum, prostredníctvom ktorého sme sa mohli navonok javiť úplne inými, samozrejme omnoho lepšími, než sme v skutočnosti vnútorne boli. Veď si len spomeňme, koľko krát sme napríklad povedali niečo úplne iného, než to, čo sme cítili. Úplne niečo iného, čo malo zamaskovať naše najvnútornejšie cítenie.

Avšak len na zemi je možné byť človeku takýmto spôsobom neúprimným. Po smrti to už možné nie je, pretože práve rozum, ktorý nám to tu na zemi umožňoval po smrti odumiera i s našim mozgom a s celou našou fyzickou schránkou. A nám potom zostane už len naše najvnútornejšie citové prežívanie. Po smrti sa teda staneme takými, akí naozaj vnútorne sme a zároveň sa ocitneme i v tomu presne zodpovedajúcom prostredí. Táto skutočnosť zodpovedá známym slovám, že pred Stvoriteľom zostane raz stáť každá duša úplne nahá a odhalená. Nič sa nebude dať zatajiť ani ukryť. Klamať, prikrášľovať a robiť sa navonok lepším už nebude možné. Zostane len holá a nepokrytá pravda!

Len si to raz skúsme živo predstaviť! Len si skúsme predstaviť, že by sme videli ľudí naozaj takými, akými skutočne vnútorne sú. Nie takými, ako sa nám oni sami snažia javiť a predstierať.

Aký by to bol pohľad? Objavili by sa pred nami bytosti krásne, čisté, čestné, láskavé, alebo by vyplávala na povrch nízkosť, úbohosť, nečestnosť, nečistota, neušľachtilosť, podlosť a množstvo iných podobných vlastností?

Čo prechovávajú ľudia vo svojom vnútri? Akí naozaj sú? Čo by sme asi uvideli, keby sa každému na tvári i v celom jeho fyzickom zjave jasne zračilo to, čo prechováva vo svojom vnútri? Boli by sme nadšení krásou a ušľachtilosťou, alebo zhrození nízkosťou, malosťou, podlosťou a nečistotou? Aká je pravda o človeku? O ľudstve? Odpoveď na tieto otázky nech je ponechaná na každom z čitateľov.

Každopádne, klamať sa v tomto smere navzájom je možné iba na zemi. Iba na zemi si môžeme o sebe mnohé „namýšľať“. Iba na zemi môžeme navonok maskovať to, akými v skutočnosti vnútorne sme. A že žiaľ, ani zďaleka nie sme takými, akými by sme sa chceli navonok javiť, o tom nás presviedča kvalita života, ktorý žijeme. Kvalita medziľudských vzťahov, ktoré každodenne prežívame.

Všetko klamstvo, faloš, neúprimnosť a pokrytectvo sa však stávajú okamžite viditeľnými po odložení nášho fyzického tela. Potom zostáva iba holá pravda. Holá pravda o nás samotných! A túto holú pravdu o nás samotných budeme musieť žiť a prežívať. Ona sa stane našim osudom a ona nás vrhne do prostredia presne tomu zodpovedajúceho. Pre jedných to bude „peklo“ a pre druhých „nebo“. Každopádne vždy to ale bude tým najspravodlivejším odzrkadlením stavu najvnútornejšej podstaty každého človeka. S maximálnou spravodlivosťou si môžeme byť stopercentne istí. A práve v poznaní týchto skutočností spočíva tá najzásadnejšia pravda o našom ďalšom jestvovaní po smrti.

Kristus kedysi riekol, že niet ničoho, čo je skryté, aby to raz nevyšlo najavo. V týchto jeho slovách môžeme nájsť i určitú súvislosť s našou témou. Mali by sme si preto uvedomiť, že už tu na zemi treba žiť tak, aby sme nemuseli zhorieť hanbou, až zostane stáť naša duša úplne odhalená pred svetlom zákonov Božích. Mali by sme si uvedomiť, že už tu na zemi musíme dbať o čistotu, ušľachtilosť a čestnosť nášho najvnútornejšieho citového a myšlienkového života, pretože práve toto je to jediné, čo si odtiaľto odnesieme. Všetky klamstvá, úskoky, neúprimnosti a sebaklamy zostanú na zemi spolu s našim rozumom, ktorý je produktom mozgu a ktorý sa pominie spolu s našou fyzickou schránkou.

Tým najjednoduchším spôsobom povedané, snažme sa byť ľuďmi dobrého srdca a čistého vnútra. Lebo jedine život takéhoto človeka je požehnaním už tu na zemi pre všetkých, ktorí s ním prichádzajú do styku a jedine takýto človek nemusí mať vôbec žiadne obavy, keď zomrie a jeho duša sa bude musieť vydať cestami, presne zodpovedajúcimi kvalite jeho najskrytejšieho vnútra.


http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 31 říj 2014 20:37

Najskôr hodnoty, potom chlieb!


Sú ľudia, ktorých popudzuje, keď sa im hovorí o vyšších hodnotách. Keď sa im hovorí o tom, že úsilie každého človeka by malo byť trvalo zamerané k dosahovaniu a realizovaniu tých najvyšších duchovných a morálnych hodnôt. Popudzuje ich to nie preto, že by snáď boli celkom zlí ale preto, lebo ich život príliš bije. Lebo sú nútení každodenne bojovať takmer o holé prežitie a vo svojich starostiach, vo svojom pracovnom nasadení a existenčnom strachu nemajú čas ani chuť zapodievať sa podobnými „hlúposťami“.

Takýchto, životom ťažko skúšaných ľudí je dnes veľa. Je veľmi veľa ľudí, ktorí majú podľa ich vlastného názoru príliš ťažký život na to, aby sa mohli nejako vážnejšie zamerať na realizovanie vyšších hodnôt vo svojom živote.

Ale pozor! Títo ľudia, a vôbec všetci ľudia by mali vedieť, že život okolo nás, že vonkajšie pomery, v ktorých sa nachádzame sú len zákonitým odrazom hodnôt, ktorým žijeme a ktoré uznávame! Nefunguje to teda tak, že sa najskôr musíme snažiť o to, aby sme sa mali lepšie a až potom, keď sa už lepšie mať budeme si nájdeme čas a chuť na niečo takého, ako sú vyššie hodnoty.

Je to úplne naopak! Jedine príklon ľudí k vyšším hodnotám, jedine ich snaženie o tie najvyššie duchovné a morálne princípy môže privodiť zlepšenie ich života! A všade tam, kde takéhoto úsilia niet, všade tam, kde bolo blahobytu a prospechu dosiahnuté nejakým iným spôsobom, trebárs klamstvom, podvodom, nečestnosťou, nemorálnosťou, bezohľadnosťou, či zneužívaním iných, všade tam nebude mať takýto blahobyt dlhého trvania a skôr alebo neskôr to začne ísť od desiatich k piatim. Veď presne takto je tomu i v prípade súčasného spoločenského systému, ktorému chýba úsilie o tie najvyššie duchovné a morálne ideály, čoho dôsledkom je veľký všeobecný úpadok nazvaný slovom kríza.

Už Kristus jasne pomenoval tento problém a poukázal na túto zákonitosť slovami: Netrápte sa tým, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete. Hľadajte predovšetkým hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá!

Ak si preložíme tieto slová do jazyka dnešnej doby znamenajú asi toľko, že výška hodnotového systému človeka súvisí priamo úmerne s jeho priaznivými, alebo nepriaznivými životnými pomermi. Znamená to, že ak sa človek začne snažiť o naplňovanie tých najvyšších morálnych a duchovných princípov, dostane sa mu všetkého, čo k svojmu dôstojnému životu potrebuje.

Ale tiež to zároveň znamená, že hoci by dokázal dosiahnuť čohokoľvek, avšak za cenu popretia vysokých morálnych a duchovných princípov, takýto človek nebude nikdy v pravom slova zmysle šťastný a časom sa mu i jeho životné istoty začnú strácať. A nakoniec o ne v mnohých prípadoch i príde.

Uvedomme si už raz konečne, že život, ktorý sme nútení prežívať je odrazom výšky hodnôt, ktoré žijeme! Uvedomme si, že výška našich morálnych a duchovných ideálov určuje a priamo formuje vonkajšie pomery, v ktorých sme nútení žiť.

Mnohí predsa tvrdia, že i súčasná kríza je krízou hodnôt. To nie je len nejaké klišé, či rečnícky zvrat. To je doslovná pravda! Lebo úpadok vysokých duchovných, morálnych a ľudských hodnôt so sebou celkom zákonite prináša i úpadok hmotný. A to sa teraz deje!

Zastavenie veľkej celosvetovej krízy spočíva v pochopení a zrealizovaní tejto zákonitosti. Spočíva v pochopení, že prehlbujúci sa úpadok nie je už možné zastaviť nijakými politicko ekonomickými opatreniami, ale len primeranou snahou ľudí i celej spoločnosti o veľké morálne, duchovné a ľudské pozdvihnutie.

Úsilie o hodnoty „kráľovstva nebeského“, o ideály vysokého morálneho, ľudského a duchovného druhu, takéto úsilie však žiaľ dnes absolútne chýba. Preto prichádza úpadok! A spolu s ním ešte viac nečestnosti, chamtivosti, egoizmu, bezcitnosti a neľudskosti, pretože každý sa snaží utrhnúť si so zmenšujúceho sa koláča čo najviac sám pre seba. A tým sa úpadok ešte viac a ešte rýchlejšie prehlbuje.

Do tohto veľkého všeobecného marazmu však znejú zásadné Kristove slová, na ktoré málokto z ľudí berie zreteľ: Prečo sa tak staráte o to, čo budete jesť, čo budete piť a čím sa zaodejete? Prečo vám honba za hmotným prospechom stravuje všetky vaše životné sily? Hľadajte predsa hodnoty kráľovstva nebeského a všetko ostatné sa vám pridá! Hľadajte a naplňujte tie najvyššie ľudské, morálne a duchovné ideály a všetko ostatné dostanete navyše!

Medzi tie najvyššie duchovné, morálne a ľudské hodnoty, o ktoré je treba usilovať patrí čestnosť, spravodlivosť, dobrota, ľudskosť, súcit, ušľachtilosť a čistota myslenia. A patrí sem i túžba po poznaní a naplňovaní zmyslu vlastného bytia.

Kto teda postaví snahu o tieto princípy na prvé mieste vo svojom hodnotovom rebríčku, kto na ne bude myslieť viac a zaoberať sa nimi viac, ako starosťami o svoje hmotné zabezpečenie, tomu sa všetko ostatné pridá. Tomu sa dostane presne toľko, koľko potrebuje k svojmu dôstojnému životu na zemi. Lebo vysoké hodnoty, ku ktorým sa upol mu pozitívnym spôsobom urovnajú jeho životnú cestu. V poznaní tejto zákonitosti je skrytý prospech každého jednotlivca i každej spoločnosti, ktorá to pochopí a začne sa podľa toho riadiť.

Avšak v neznalosti tejto zákonitosti a v jej odmietaní je skrytý úpadok! Úpadok každého jednotlivca, ktorý o to nedbá, ako i každej spoločnosti, ktorá to ignoruje.

No a na záver ešte odpoveď na dôležitú otázku, ako je teda možné, že sa neraz vynikajúco darí takým ľuďom, ktorí nijaké vysoké hodnoty neuznávajú?

Hľadajte hodnoty kráľovstva nebeského a všetko statné sa vám pridá – hovorí Kristus. O to, čo nám malo byť pridané až na základe nášho života podľa vysokých hodnôt, o to možno samozrejme usilovať aj iným spôsobom. To si možno vydobyť aj inak! I nespravodlivosťou, nečestnosťou a klamstvom! I bezducho hmotným životným snažením!

Avšak medzi to ostatné, čo by sme pri našom správnom postoji dostali ako pridané nepatria iba veci hmotné, ale i duševná harmónia, vyrovnanosť, pokoj, šťastie a vnútorné naplnenie. Toto už ale nemožno získať inak! Ani nespravodlivosťou, ani nečestnosťou, ani klamstvom! Ani bezducho hmotárskym životným snažením!

Preto rozorvanou, nepokojnou, nenaplnenou a nešťastnou musí navždy zostať duša každého človeka, ktorý sa neusiluje o vysoké morálne, ľudské a duchovné princípy. Takýto človek si totiž môže vydobyť len to hmotné, avšak pravému, veľkému a skutočnému šťastiu zostane navždy vzdialený. Jeho duša zostane navždy smädnou, hladnou a nenaplnenou. A takýto človek sa vo svojej zmätenosti zväčša ešte viac upne na získavanie hmotného prospechu v nádeji, že práve ním utíši štvavý nepokoj vlastnej duše.

Nenechajme sa preto mýliť demonštráciou vonkajšieho blahobytu, úspechu a dostatku, o aké dnes nie je núdza. Je to všetko len prázdna vonkajšia fasáda, ak za tým niet úsilia o naplňovanie vysokých morálnych a duchovných hodnôt. Je to iba vonkajšia póza, za ktorou sa skrýva prázdna, nenaplnená a rozorvaná ľudská duša.

Lebo jediná cesta k pravej plnosti ľudského šťastia spočíva v už spomínaných Kristových slovách: Ak budete hľadať hodnoty kráľovstva nebeského, potom sa vám všetko ostatné v hojnej miere pridá.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 29 lis 2014 19:46

Úvaha o poslednom súde



Posledný súd! Pojem spájajúci sa s veľkou knihou nielen kresťanského sveta – s Bibliou. Posledný súd! Spojenie dvoch slov, ktoré nám pri hlbšom pohľade samé odhalia vlastný zmysel. Pojem, znamenajúci výstrahu pre ľudstvo na zemi.

Slovo „súd“ značí vynesenie rozsudku, určenie trestu za predchádzajúce previnenie. Odplatu za niečo, čo bolo vykonané nesprávne. Zo slova „posledný“ možno vyčítať, že tých dielčích a menších súdov už bolo pravdepodobne viac. Keďže ale napriek všetkému nedochádzalo k zmene a k polepšeniu, vyvstala nutnosť urobiť konečnú prietrž trvale nesprávneho jednania. Nutnosť podrobiť previnilcov, v tomto konkrétnom prípade celé ľudstvo veľkému, rozhodujúcemu a definitívnemu „poslednému súdu“.

Ale prečo má byť naše vzdelané, civilizované a kultúrne ľudstvo takto prísne súdené? Čím sa previnilo? Čo takého zlého urobilo, alebo doposiaľ robí?

Podobné otázky nesvedčia o ničom inom, ako o veľkej povrchnosti v posudzovaní reálneho života. Lebo žiaľ, pod vplyvom na efekt vypočítaného vonkajšieho lesku a zdanlivého pokroku prestali milióny ľudí vnímať hlbokú vnútornú prehnitosť a dutú prázdnotu toho, čo samo seba klamlivo nazýva slovom „civilizácia“.

Vari je možné ľahkomyseľne sa preniesť ponad oné dielčie „súdy“, prejavujúce sa počas celej ľudskej histórie ohromným a mnohorakým utrpením miliónov ľudských bytostí, či už formou vojen, útlaku, vykorisťovania, alebo iných druhov krutosti človeka voči človeku? Vari je možné ľahkomyseľne sa preniesť ponad oné dielčie súdy, v ktorých ľudia nemilosrdne súdili a odsudzovali sami seba?

Technický pokrok, klamlivo zamieňaný s civilizačnou vyspelosťou iba korunoval a plne odkryl skutočnú, hoci obratne skrývanú pravú tvár ľudstva. V „modernom“ 20. storočí zahynulo v dvoch apokalyptických vojnách také množstvo ľudí, aké ich bolo pobitých vo všetkých doterajších vojnách počas celej histórie ľudstva! Hľa, civilizácia!

Ak však je spoločenstvo ľudí na zemi schopné vo vzájomných vzťahoch medzi sebou jednať takýmto spôsobom a to z čoraz väčšou intenzitou, čoho sa asi ešte dočkáme? Môže byť snáď súčasný morálny stav svetového spoločenstva zárukou, že sa podobné veci už nebudú opakovať?

Žiaľ pri pohľade na televíziu, na internet a do novín, pri počúvaní rozhlasu, ale i bežných rozhovorov ľudí veľmi rýchlo stratíme akúkoľvek ilúziu o výške morálneho stavu populácie. Veľmi rýchlo stratíme akúkoľvek ilúziu o tom, že by to v dnešnej dobe už konečne mohlo byť iné. Je to smutné, ale morálne v skutočnosti ľudstvo takmer vôbec nepokročilo, alebo možno iba o veľmi maličký krôčik. V každom prípade ani zďaleka nie tak, ako by mohlo.

Pri kritickom pozorovaní našej histórie sa nás totiž pomaly začne zmocňovať neodbytné presvedčenie, že niekde tu musí byť nevyhnutne nejaká skrytá a po tisícročia stále pretrvávajúca, tá istá chyba! Niečo hlboko v jadre ľudstva musí byť skazené! Skazené a pokrivené do takej miery, že napriek strašlivým, ba až katastrofickým skúsenostiam sa nehľadajú pravé hodnoty a svet sa aj naďalej tupo klania ozajstného človečenstva nedôstojnej modle zisku!

Každý sa pachtí za hmotou a chce mať čoraz viac! Hromadenie majetkov, luxus a bezbrehé užívanie si pestrej škály pôžitkov poskytuje klamlivé a egoistické zabudnutie na skutočný stav reálneho života miliónov, nachádzajúcich sa naopak v neuveriteľnej biede a zúfalej materiálnej núdzi. Niet snahy, chuti a ani náznaku hľadať, nájsť a odstrániť pravú príčinu, s trvalou pravidelnosťou sa opakujúcich, čoraz tragickejších zlyhaní ľudstva, ktorých jednou z hlavných príčin je práve táto obrovská nerovnosť medzi ľuďmi.

A predsa nám už veľmi dávno bolo jasne ukázané, ako treba správne žiť a do akej podoby treba upraviť vzájomné vzťahy medzi sebou. Už dávno nám bolo predsa povedané o princípe lásky k blížnemu ako k sebe samému, ktorý v praxi znamená, že nikdy nemáme druhým robiť to, čo nechceme, aby druhí robili nám samotným.

Aký by bol dnes tento svet, keby ľudia pri všetkom čo plánujú vykonať zohľadňovali, či je to naozaj vec, ktorá by bola i pre nich samotných akceptovateľná, ak sa ich osobne dotkla? Aký by bol dnes svet, ak by sa ľudia naučili brať ohľad na iných presne v takej miere, v akej ho berú sami na seba alebo na svojich najbližších?

Avšak preto, že ľudia na iných takýto ohľad nikdy nebrali a doposiaľ neberú, práve preto mohlo byť a môže byť na svete toľko biedy, bezohľadnosti, surovosti, utrpenia, zdierania a vojen. Ľudia jednoducho opovrhli vesmírnym princípom Lásky, ktorého poznanie nám priniesol Kristus. Po tomto princípe vzájomnej lásky jedných voči druhým dennodenne šliapu, nemilosrdne tým odsudzujúc iných k bolesti, utrpeniu, strádaniu, biede, hladu či nedostatku.

Svojou vzájomnou neláskou ľudstvo samo seba odsudzuje a nemilosrdne súdi. Nespočetné druhy a spôsoby utrpenia zažil už tento svet. Je to dlhá a nekonečná séria malých, dielčich súdov, v ktorých jedni súdili a odsudzovali iných. V ktorých sa súdilo a odsudzovalo na základe farby pleti, na základe náboženského vyznania, na základe národnej a etnickej príslušnosti, na základe ekonomických a sociálnych pomerov, na základe politického presvedčenia a ešte na základe mnohých iných vecí.

A práve pre toto všetko prichádza k ľuďom posledný súd! Posledný súd, ako konečná prietrž ich vzájomného odsudzovania sa! Posledný súd ako nevyhnutný dôsledok tisícov dielčich súdov, v ktorých odsudzoval k utrpeniu jeden človek druhého. Posledný súd ako definitívny koniec všetkým starým praktikám a ako začiatok novej kvality života, spočívajúcej na princípe vzájomnej lásky.

Posledným súdom teda to staré a skazené skončí a to nové a lepšie začne. Posledný súd bude totiž vzájomným oddelením dobrého a zlého, ktoré doposiaľ žilo pospolu. Bude oddelením dobrých od zlých! Oddelením tých, ktorí majú predpoklady a sú schopní žiť na základe princípov vzájomnej lásky od tých, ktorí toho schopní nie sú a nikdy sa o to ani nesnažili. A tento deň sa blíži!

Opis toho, akým spôsobom tento súd prebehne a aké hodnoty v ňom budú považované za rozhodujúce nájdete v nasledovných silných a výstižných slovách:

Vtedy veľký Sudca zhromaždí všetkých, jedných po svojej pravici a druhých po svojej ľavici. A potom riekne tým, ktorí budú stáť po jeho pravici:

Poďte ku mne vy všetci, ktorí ste ma videli hladného a dali ste mi jesť, ktorí ste ma videli smädného a dali ste mi piť, ktorí ste ma videli bez šiat a zaodeli ste ma, ktorí ste ma videli v žiali a utešili ste ma. Vy, ktorí ste ma navštívili, keď som bol chorý, ktorí ste mi pomohli v mojej biede, brali ste na mňa ohľad a prejavili ste mi súcit.

A vtedy oni začudovane povedia: Pane, kedyže sme ťa videli hladného a dali sme ti jesť a kedy smädného a dali sme ti piť? Kedy sme ťa videli bez šiat a zaodeli sme ťa, kedy sme ťa videli v žiali a utešili ťa? A kedy sme ťa navštívili, keď si bol chorý a kedy sme ti pomohli v tvojej biede? Kedy sme brali na teba ohľad a kedy sme ti prejavili súciť?

A on im odpovie: Veru hovorím vám, čo ste urobili hoci len jednému z mojich najmenších, mne ste urobili. A odídu títo smerom k bránam nového a lepšieho života.

Potom sa však obráti ku tým, ktorí budú stáť po jeho lavici a riekne im:

Odstúpte odo mňa zlorečení, lebo nedali ste mi jesť, keď ste ma videli hladného a nedali ste mi piť, keď ste ma videli smädného. Lebo ste ma nezaodeli, keď som bol bez šiat, ani neutešili, keď som bol v žiali. Lebo ste ma nenavštívili, keď som bol chorý, ani ste mi nepomohli v mojej biede. Lebo ste nebrali na mňa ohľad a neprejavili so mnou súcit.

Vtedy oni zhrození zvolajú: Pane, kedyže sme ťa videli hladného a nedali sme ti jesť a kedy smädného a nedali sme ti piť? Kedy sme ťa videli bez šiat a nezaodeli sme ťa, kedy sme ťa videli v žiali a neutešili ťa? A kedy sme ťa nenavštívili, keď si bol chorý a kedyže sme ti nepomohli v tvojej biede? Kedy sme nebrali na teba ohľad a kedy sme ti neprejavili súciť?

A on im odpovie: Veru hovorím vám, čo ste neurobili hoci len jednému z mojich najmenších, mne ste neurobili. A odídu títo na cestu utrpenia, končiaceho ich záhubou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 26 pro 2014 19:54

Jak dosáhnout štěstí?

Každý člověk chce být šťastný. Existuje množství lidí, kteří o své vlastní štěstí vysloveně cílevědomě usilují. A přece je skutečného štěstí na zemi jako šafránu. A přece je to jev zcela výjimečný, přestože po něm touží a usiluje se o něj velmi mnoho lidí.

Jak je to možné? Proč je tomu tak? Co je toho příčinou?

Jsou mnozí lidé, kteří usilují o peníze doufajíc, že když je budou mít dostatek, přinese jim to štěstí. Ale žel, většinou jim to dlouhodobé štěstí vůbec nepřináší, protože při získávání peněz obvykle ztratí zdravou míru a dostanou se do začarovaného kruhu závislosti. Do závislosti zvané chamtivostí.

Mnozí lidé hledají zase vlastní štěstí v ponoření se do práce a v kariéře. To jim sice může přinést určité sebe uspokojení, ale nikdy ne ono hledané, trvalé štěstí.

A jsou zase lidé, kteří hledají štěstí v partnerském životě a v manželství. Žel, každé druhé manželství dnes končí většinou krachem a mezi těmi manželstvími, které vytrvají není mnoho takových, které by bylo možné považovat za opravdu šťastné a které by oběma partnerům poskytovaly to, co skutečně lze nazvat pravým štěstím.

A takto bychom mohli pokračovat ještě dlouho. Kde se však skrývá a v čem spočívá tajemný a lidem nepoznaný recept na dosažení štěstí?

To velké a neznámé tajemství spočívá v poznání, že štěstí nelze paradoxně dosáhnout tím, že o něj budeme usilovat! Každému takovému lidskému úsilí se totiž pravé štěstí zdaleka vyhne!

Proč je tomu tak? Neboť v podobném úsilí se nachází velký kus osobního egoismu! A skutečné, pravé štěstí je neslučitelné s jakýmkoliv osobním egoismem. Je s ním neslučitelné, protože ono může být vždy jen vedlejším produktem. Vedlejším produktem našeho úsilí o správný život. O správný život naplněný úsilím o spravedlnost, čestnost, ušlechtilost, lidskost a dobro. Kdo usiluje o tyto hodnoty, kdo jim podřídí své jednání, svá slova, ba dokonce i své myšlení, ten žije správně a jako spravedlivá odměna za jeho správný život k němu zavítá štěstí.

Pravé štěstí je totiž odměnou opravdového života! Je samovolným a vedlejším produktem života, naplněného úsilím o dobro, spravedlnost, čestnost, ušlechtilost a lidskost. Jiné cesty k němu není!

V této skutečnosti zároveň spočívá logická odpověď na otázku, proč je na zemi tak málo opravdu šťastných lidí. Jednoduše proto, že jen málokdo ve svém životě usiluje vážně a cílevědomě o dodržování hodnot zmíněných výše. Jednoduše proto, že lidé se sobecky, ba někdy až "přes mrtvoly" egoisticky ženou za vidinou vlastního štěstí. Pro toto všechno pravého štěstí na zemi téměř není.

Jak funguje tento princip si můžeme ukázat na konkrétním příkladu:

Miliony lidí touží po partnerovi a partnerském soužití doufajíc, že jim to přinese štěstí. Nikdo v tom nevidí nic špatného, ovšem takové jejich přání je přece jen přáním osobního egoismu, který vidí v získání partnera a v partnerském soužití s ním především prostředek k dosažení svého vlastního, osobního štěstí. Takový druh touhy však štěstí nepřináší a proto i mnohé sňatky ztroskotávají. Nestojí totiž na pravém a zdravém základě, ale pouze na osobní egoistické touze po vlastním, osobním štěstí jeho účastníků.

Jaký ale má tedy být zdravý základ pro dosažení partnerského svazku, naplněného pravým štěstím? Tím zdravým základem je touha darovat sebe sama druhému. Touha udělat vše proto, aby byl náš partner šťastný. Oním zdravým základem šťastného partnerství je nemyslet na sebe, ale především na toho druhého. Jedině pak, pokud takto myslíme a jednáme k nám může přijít pravé štěstí, protože ono je vždy jen vedlejším produktem opravdového přístupu k životu. Pokud dokažme dávat, být lidskými a usilujícími o dobro, štěstí k nám přijde samo, aniž bychom o něj nějak zvlášť usilovali.

Kristus kdysi řekl: Kdo hledá svůj život ztratí jej! Kdo ale ztratí svůj život pro mne, nalezne jej! A právě tatáž zákonitost, právě tentýž druh logiky platí i ve vztahu k lidskému štěstí. Kdo totiž hledá pouze vlastní štěstí, nikdy ho nenajde. Kdo však sobecky nehledá pouze své vlastní štěstí, komu leží na srdci štěstí jiných, kdo dokáže sám sebe dávat druhým, kdo dokáže hledět především na dobro druhých, ten štěstí najde. K tomu přiletí samo od sebe! Toho bude trvale doprovázet!

Žijme proto svůj život tak, abychom se stali hodnými pravého štěstí. Žijme svůj život správně tím, že ho naplníme skutečnými hodnotami. Jestliže tento svět není šťastný znamená to, že lidé nežijí správně. Že ve svém životě opravdu vážně neusilují o dobro, laskavost, čestnost, lidskost, spravedlnost, ušlechtilost a takovýmto způsobem jsou pak na míle vzdáleni od správného života. A proto je od nich na míle vzdálené i pravé, velké a skutečné štěstí.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 15 led 2015 18:59

Chcete mít lehkou smrt?

Smrt je jistota, se kterou musí každý z nás počítat. Zaručená jistota, ke které se každým dnem stále více přibližujeme. Žel, lidé se problematikou smrti ve vztahu k sobě samým příliš nezabývají a začínají na ni myslet až tehdy, když se přibližuje jejich čas. Potom však už bývá většinou pozdě změnit něco na jejím průběhu a zásadním způsobem ovlivnit to, zda bude lehká, nebo zda budeme muset podstoupit těžký a zoufalý smrtelný zápas. Komu to není lhostejné, měl by proto již nyní začít žít tak, aby jeho smrt mohla být opravdu snadná.

Naši problematiku si přibližme na dvou příkladech, a sice na člověku materialistickém a ateistickém, čili člověku přesvědčeném o tom, že po smrti už nic není a na člověku idealistickém, čili přesvědčeném o existenci života po smrti.

Materialista a ateista věří jen ve svůj krátký pozemský život. Nic jiného pro něj neexistuje. Dokonce ani ve svých myšlenkách nepřekračuje hranice hmotného světa, protože i ve svém nitru se zabývá pouze tím, co je podle něj reálné a co tedy má nějaký význam a nějakou cenu. Svým jednáním i všem svým myšlením je proto pevně připoután na svět hmoty. Na svůj život v hmotném světě, který podle něj smrtí končí.

Této jeho základní filozofii je přizpůsoben celý jeho život a od ní se odvíjejí hodnoty, kterým věří. A protože je skálopevně přesvědčen, že žije pouze jednou je většinou toho názoru, že si je proto třeba života pořádně užít. Že je třeba žít naplno. K tomu jsou však potřebné prostředky, to znamená peníze, které mu zajistí přístup ke všem hmotným požitkům a radostem, které život nabízí. No a proto, aby peníze k tomu potřebné a získal, neváhá mnohokrát jednat nemorálně, nečestně, nelidsky a bez soucitu. Pro něj je totiž nejdůležitější pouze jeho vlastní užívání si života. Života, který si chce užít o to víc, o co víc je přesvědčen, že smrtí všechno končí.

Čas však letí, jeho život se přibližuje ke konci a připoutání takového člověka k hmotnému světu je obrovské, protože ho svým myšlením a jednáním neustále intenzivně živil.

A najednou nadejde chvíle smrti! Přichází smrt, která mu chce absolutně všechno sebrat. Onen člověk však není schopen myslet jinak, než myslel po celý svůj život a proto se svého života křečovitě drží. On nechce zemřít. On se nechce propadnout do nicoty a nebytí. O každou minutu života zoufale zápasí.

Na jedné straně je zde tedy neodvratnost smrti a na druhé straně křečovité upínání na hmotnou existenci. Co z toho může vzejít? Nic jiného, než těžký, zoufalý a bezvýchodný smrtelný zápas. Nic jiného, než smrtelný strach před nebytím, kterému se člověk všemožně brání. Takový postoj však pouze prodlužuje jeho boj se smrtí, způsobuje těžký smrtelný zápas a bolestivou smrtelnou agonii. Každá minuta, kterou člověk ve svém křečovitém připoutáni na hmotný život získává se stává pouze další minutou jeho agónie.

Toto však rozhodně není smrt lehká a my o této závažné problematice mluvíme právě z toho důvodu, aby co nejméně lidí muselo prožívat cosi podobného.

Proto se nyní podívejme na druhý příklad a sice na člověka přesvědčeného, že smrtí život nekončí. Není vůbec důležité, jakého je tento člověk vyznání. Důležité je, že věří v pokračování života po smrti a tato jeho víra je opravdu reálná a tedy reálně ovlivňující jeho dosavadní život.

Pokud totiž člověk opravdu věřil, že smrtí život nekončí, ale dále pokračuje, musel si být vědom i určité zodpovědnosti, která se za tím skrývá a na jejímž základě bude od něj na druhé straně požadované zúčtování všech jeho činů. Velké účtování nejen za jeho činy, ale i za jeho slova a myšlenky.

Neboť skutečná víra v život po smrti je spojena se Spravedlností, před jejíž obličej jednou předstoupíme. Takové něco však od člověka doslova vynucuje určitou výšku morální a etické kvality jeho života. Člověk už totiž nemůže jednat nemorálně, nečestně, nespravedlivě, nelidsky a bez soucitu vůči ostatním když ví, že jeho pozemský život jednou skončí a on bude muset předstoupit před Spravedlnost, které se bude muset zodpovídat ze všech svých slov, myšlenek a činů.

Takový člověk sice užívá věcí hmotných, užívá svého pozemského života, avšak není k němu tak křečovitě připoután a požitky hmotného druhu nejsou pro něj jedinou prioritou.

V určitém smyslu stojí nad věcmi a má nad nimi nadhled protože ví, že všechno hmotné bude jednou muset zde na zemi zanechat. A proto nestojí o to, aby se kvůli hmotným a pomíjivým věcem vnitřně zatěžoval nečestností, nespravedlností, nelidskostí, sobeckostí a bezcitností. Neboť v hodině své smrti bude muset všechno hmotné zanechat zde na zemi a tam na druhý břeh si bude moci vzít se sebou jen svou čestnost, dobrosrdečnost, ušlechtilost, spravedlnost, lidskost a soucitnost. Hmotné totiž zůstane zde ve hmotě. Jedině to duševní, ty duševní kvality a hodnoty, které jsme se snažili žít zůstanou našim majetkem. Zůstanou pokladem našich duší, který nám nikdo a nic nemůže vzít. Ani smrt!

Jak bude tedy probíhat umíraní takového člověka? Bude více méně bezbolestné, protože duše dotyčného byla zvyklá na nadhled nad věcmi i nad životem. A proto i nyní, v hodině smrti bude mít určitý nadhled, a to dokonce i nad svou vlastní fyzickou smrtí. Bude si totiž vědom toho, že smrt je jen brána, přes kterou je třeba projít do jiné roviny bytí.

Takový člověk bude brát svou smrt jako přirozenou skutečnost, na kterou je připraven a počítá s ní. Jeho vnitřek, jeho duše proto nebude mít problém odpoutat se od umírajícího těla, trpícího bolestí. Duše takového člověka se tedy rychle odpoutá od svého těla, protože na něm až tak křečovitě nelpí. A z tohoto důvodu ani nebude pociťovat fyzické bolesti a strasti umírání své fyzické schránky.

Je však třeba podotknout, že u člověka, který je přesvědčen že smrtí život nekončí musí jít o skutečné, upřímné vnitřně přesvědčení. Vnitřní přesvědčení, jehož důsledkem byl čestný, spravedlivý a ušlechtilý život, jako i živé přesvědčení o reálnosti existence jiné roviny bytí, do které vstupujeme svou smrtí.

Na tom, jaký je náš nejvnitřnější pohled na život a jaká z něj vyplývá naše základní životní filozofie tedy záleží jakým způsobem bude každý z nás umírat. Tím totiž, co skrýváme v hloubce svého nitra určujeme, jaká bude naše smrt. Zda lehká nebo těžká. Zda to bude plynulý přechod do jiné roviny bytí, nebo bezvýchodná smrtelná agonie naplněna strachem pádu do propasti nebytí.

Člověk by proto měl snažit žít svůj život správně a naplňovat ho pravými hodnotami pokud chce, aby jeho smrt byla opravdu snadná a bezbolestná. Míra její bezbolestnosti totiž záleží do našeho životního příklonu ke skutečným hodnotám, jakož i od míry našeho přesvědčení o realitě existence po fyzické smrti.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 05 úno 2015 17:55

O probléme homosexuality a o iných problémoch

Žijeme v dobe dúhových pochodov a presadzovania legalizácie registrovaných partnerstiev. V dobe, v ktorej sa považuje za prejav pokroku a tolerancie súhlasné stanovisko s bojom za zrovnoprávnenie homosexuálov. V dobe, keď sa práve takýto postoj považuje za prejav intelektuálnej výšky, kým nesúhlasné stanovisko je naopak považované za prejav primitivizmu a netolerancie. No a práve v takejto dobe by bolo možno na veľký úžitok vedieť, aký názor má na tento problém Biblia. Alebo inými slovami povedané, ako sa na tieto veci pozerať v súlade s Vôľou Stvoriteľa.

Mojžiš hovorí: Kto by obcoval s mužom tak, ako sa obcuje so ženou, obaja spáchali ohavnosť.

V tejto stati v knihe Levitikus je zároveň napísané: Ak si niekto vezme okrem ženy aj jej matku, je to krvismilstvo. Keby niekto spal so svojou nevestou, obaja spáchali hanebnosť. Keby niekto spal so ženou svojho otca, zneuctil svojho otca. A tak ďalej ...

Ide tu teda o určité základné morálne zásady vzájomného ľudského spolužitia definované Mojžišom, ktoré korešpondujú s Vôľou Stvoriteľa.

Je však zaujímavé, že pri riešení problematiky homosexuality, ako i pri riešení iných morálnych celospoločenských problémov sa ľudia vôbec nezaujímajú o to, či ich názory sú v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie sú. Na to neberú vôbec zreteľ, hoci práve to, čo je a čo nie je v súlade s Vôľou Stvoriteľa by malo byť pre nás všetkých tým najpodstatnejším.

Avšak odklon od Vôle Hospodina je dnes tak veľký, že to, čo bolo jeho služobníkom Mojžišom definované ako neprístojné sa dnes stavia do pozície celospoločenskej akceptovateľnosti. Paradoxne teda to, čo sa podľa Vôle Najvyššieho považuje nesprávne sa dnes ľudstvom, ktoré katastrofálne morálne upadlo považuje za za prejav pokroku, intelektuálnej výšky a demokracie. Veci, ktorých sa malo ľudské pokolenie strániť sa dnes stávajú normou a považujú sa za niečo úplne prirodzené.

Úpadok našej doby spočíva teda okrem iného aj v tom, že naši súčasníci bojujú za to a snažia sa o to, čo nie je správne v očiach Hospodina. Presadzujú to v naivnej domnienke, že pre takýmto spôsobom postihnutých ľudí, v našom prípade homosexuálov bude najlepšie, ak sa ich úchylka stane spoločensky plne akceptovateľnou.

Ale môže to pomôcť niekomu, kto aj tak sám vo svojom vnútri jasne cíti, že s ním niečo nie je úplne v poriadku? Že jeho sexuálna orientácia nie je normála a prirodzená? Môže vari takémuto človeku naozaj pomôcť to, že ono neprirodzené bude on sám i ostatní považovať za normálne a prirodzené? Nie je to iba vzájomný sebaklam? Nebolo by pre takéhoto človeka omnoho lepšie a užitočnejšie, keby sa pozrel pravde priamo do očí? Keby ju akceptoval a svoju energiu, ktorú vynakladá na presadenie vlastnej úchylky ako spoločenskej normy využil radšej na to, aby s ňou bojoval? Aby sa snažil trpezlivou a dlhodobou prácou na sebe samom postupne približovať k tomu normálnemu, prirodzenému a zdravému?

Inými slovami povedané, bojom za rovnoprávnosť homosexuálov sa týmto ľuďom berie dôvod pracovať na sebe samých a postupne sa zbavovať toho, čo je v nich neprirodzené. Berie sa im dôvod uvažovať o tom, hľadať skutočné, hlboké príčiny svojho problému, ako i cesty k jeho náprave. Snaha o normalizáciu vlastnej úchylky je preto pre rozvoj osobnosti takýto ľudí viac na škodu, ako na úžitok.

Nikto samozrejme nechce, aby boli homosexuáli nejako perzekuovaní. To by bol jeden extrém! Avšak ich odchýlka od normy nesmie byť spoločensky považovaná za normu. Za niečo, čo je normálne. To je druhý extrém! Tým totiž môžu stratiť dôvod k osobnému seba vývoju, zameranému k opätovnému nadobudnutiu normálneho a prirodzeného stavu. Osobnosti homosexuála v skutočnosti pomôže najviac to, keď si svoju odchýlku od prirodzenosti uvedomuje a vnútorne i navonok sa snaží pracovať na jej odstránení. Jedine to je pre neho skutočnou pomocou. Všetko ostatné je omyl.

Celá táto záležitosť je ale okrem iného poukazom na omnoho, omnoho vážnejšie skutočnosti. Je poukazom na to, že akékoľvek odchýlky od Vôle Stvoriteľa musia mať pre ľudí svoje negatívne dôsledky. To znamená že všetko, úplne všetko, čo človek koná v rozpore s jeho Vôľou mu musí priniesť škodu, či nebodaj až katastrofu. Nech sa to týka akejkoľvek veci! Nie len teda postoja k homosexualite, ale k úplne všetkým veciam v našom každodennom živote. Ak totiž každú jednotlivú z týchto vecí nečiníme v súlade s Vôľou Stvoriteľa, ale naopak proti jeho Vôli, musí to mať pre nás fatálne dôsledky.

A práve o týchto dôsledkoch prehovoril Hospodin ústami Mojžiša takto: „Ak budete kráčať podľa mojich ustanovení, zachovávať moje príkazy a podľa nich konať, dám vám dážď v pravý čas. Zem vydá svoju úrodu a stromy svoje ovocie. Vy budete jedávať svoj chlieb dosýta a budete bezpečne prebývať na zemi.

Ak ma ale nebudete poslúchať a opovrhnete mojimi predpismi, ak sa vám budú moje nariadenia protiviť, potom vám vykonám toto: Zošlem na vás hrôzu a suchoty. Zlomím vašu veľkú pýchu a nebo nad vami urobím sťa železo a vašu zem sťa meď. Potom sa budete nadarmo namáhať, zem nevydá úrodu a stromy neprinesú ovocie. Zlomím oporu vašej výživy a nikdy sa nenajete dosýta. Vašu zem tak spustoším, že sa nad tým zhrozia i vaši najväčší nepriatelia.“

Za to, že sa ľudstvo odkláňa od Vôle Hospodina, za to, že nerešpektuje jeho Vôľu a činí to, čo je v jeho očiach zlé, za toto všetko ním bude bité. Lebo v jeho stvorení, ktoré povstalo z jeho rúk má miesto a môže sa trvalo dariť iba tomu, čo sa skláňa pred jeho Vôľou.

Čo však jeho Vôľu nerešpektuje a neberie ju na zreteľ, to ním bude bité, tiesnené, zlomené a nakoniec celkom vyhladené. Tohto si buďme dobre vedomí! Vedomí nie len v otázke postoja k homosexualite, ale i v tisícorakých iných otázkach, v ktorých sa ľudstvo tejto Zeme odkláňa od Vôle Najvyššieho a ignoruje ju. A týchto vecí je obrovské množstvo. Ba je to takmer všetko, čo človek činí, pretože ho ani len nenapadne pýtať sa, či to, čo plánuje vykonať je v súlade s Vôľou Najvyššieho, alebo nie je.

Ak preto človek ako jednotlivec a ľudstvo ako celok nezačne zohľadňovať a brať na zreteľ vo všetkom čo činí Vôľu Stvoriteľa, veľký vševládny Boh, ktorý je zvrchovaným Pánom neba i zeme napokon vyhladí zo svojho stvorenia jemu neverných a naďalej v ňom ponechá iba tých, ktorí si ho ctia a ktorí plnia jeho Vôľu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 02 bře 2015 16:09

Existuje i smrt duchovního druhu!


Člověk krmí pouze své fyzické tělo a zapomíná na potravu pro svého ducha. Nicméně tak, jakoby bez potravy postupně chřadlo a nakonec zahynulo jeho tělo, musí také bez potravy chřadnout, živořit a nakonec i zahynout jeho duch. Pokud se tak stane, jde o smrt duchovní.

Na světě žije obrovské množství lidí, kteří zanedbávají svého ducha tak, že v nich už jen slabounce doutná a oni se proto ocitají na hranici duchovní smrti. Mnozí žijí z tohoto důvodu už jen tělem a jeho potřebami. Ale tam, kde je jen tělo, tam se začínají shromažďovat supi! Neboť živoření na hranici duchovní smrti, projevující se už jen životem tělesným nemá ve stvoření absolutně žádné opodstatnění.

Velmi dobře víme, čím je třeba krmit naše tělo. Ale čím třeba krmit našeho ducha aby nezahynul?

Je třeba ho krmit a živit krásou, čistotou, ušlechtilostí, dobrem, spravedlností a lidskostí. Pěstováním čistých, ušlechtilých, dobrých, spravedlivých a lidsky vstřícných citů a myšlenek, jakož i slov a činů. Toto je potrava ducha, jejímž prostřednictvím sílí a prosperuje. Jejímž prostřednictvím je živým, radostným a vitálním.

Stejně, jak tedy dbá člověk o zdraví a prospěch svého těla měl by dbát i o zdraví a prospěch svého ducha. Neboť podstatou a jádrem každého z nás je právě duch! To jsme "my"! To je to naše pravé já, které využívá fyzického těla pouze jako prostředku pro život v hmotnosti. Duch je podstatou a jádrem našeho bytí! Je tím nejdůležitějším, co máme. Po smrti našeho těla totiž duch žije dál.

Avšak pokud postupně chřadne a nakonec už jen živoří náš duch, kterému se nedostávalo duchovní potravy, pak to znamená konec. Naše, už jen čistě tělesná existence ztrácí smysl, pokud v sobě nenese živého ducha.

V evangeliích se píše o soudci, který jednou přijde soudit živé i mrtvé. Ne však tělesně živé a tělesně mrtvé, jak se to prvoplánově nesprávně chápe, ale duchovně živé a duchovně mrtvé!

Evangelia jsou totiž spisy duchovního charakteru, hovořící o duchovních souvislostech bytí. Proto zmínka o soudu živých a mrtvých nemůže být chápána v zúženém slova smyslu jako soud fyzicky živých a fyzicky mrtvých.

Takové chápání by totiž bylo naprosto nelogické, protože člověk, který dbá o rozvoj svého ducha bude žít i po smrti fyzického těla. A zase naopak, pokud člověk nedbá o rozvoj svého ducha a nechá ho strádat, hladovět a nakonec i zcela pohasnout, takový člověk je ve skutečnosti mrtvým, ačkoli ještě fyzicky žije.

Slova o nezbytném souzeni živých a mrtvých, ke kterému jednou dojde tedy nemluví o fyzicky živých a fyzicky mrtvých. Hovoří o duchovně živých a duchovně mrtvých, z nichž ti živí vykročí na cestu života a ti mrtví na cestu cestu zatracení.

Vyživujme proto dobře svého ducha a pečujme o něj. Nechť nám roste, sílí a rozkvétá. Tak, jak každodenně dopřejeme svému tělu dostatek potravy, aby mohlo existovat, tak každodenně dopřejme i dostatek potravy svému duchu, aby i on mohl existovat. Posilujme ho a živme například krásou. Krásou všeho druhu, která ale musí být čistá a ušlechtilá.

Živme ho a posilujme našimi dobrými, čistými, spravedlivými a lidsky vstřícnými city a myšlenkami. Živme ho našimi ušlechtilými, dobrými a spravedlivými slovy a činy.

Pak bude náš duch růst a rozkvétat. A konečně, když odloží vnější obal svého fyzického těla bude moci vstoupit do nádherné, radostné a velkolepé věčné říše ducha. To je totiž cílem naší cesty stvořením a smyslem celého našeho bytí.

Kdo však každodenně nedbá a potřeby svého ducha a neposiluje ho, kdo sice nechává na něj působit krásu, avšak v její nečisté a poskvrněné podobě, koho myšlenky a city jsou nedobré, nečisté, nespravedlivé a lidsky nevstřícné a takovými jsou i jeho slova a činy, duch takového člověka trpí akutním hladem a stále více chřadne. Nakonec už jen jako maličké světélko slabě bliká a pomalu pohasíná. To je pak stav, ve kterém člověku zbývá už jen tělo s jeho pudy a s jeho rozumem.

Cit, který je projevem ducha se ztratí. Tím nejvyšším v člověku, v němž odumírá jeho duch se stává rozum. Takový člověk se pak stává duchovně mrtvým, rozumovým automatem bez citu. Stává se chladným, kalkulující strojem, stává se hmotou, stává se už jen čistě tělem. Tělem, nad kterým, jak je psáno v Bibli, pomalu začínají kroužit supy, protože prakticky ho již lze považovat za mrtvého.

Chceme být snad i my odstranění z tohoto stvoření jako neživé mrtvoly? Chceme vari kráčet vstříc takovému osudu?

Pokud ne, posilujme každodenně svého ducha a dopřejme mu péče, potravy a výživy, jaká mu přísluší, aby mohl sílit a prosperovat. Aby se v síle krásy, ušlechtilosti, dobra, spravedlnosti a lidskosti rozzářil jako jasný plamen, šlehající vstříc věčnému spojení s nádherou velkolepé říše ducha.

Toto je vize a toto je cíl, ke kterému má směřovat životní úsilí každého z nás.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 26 bře 2015 18:44

Nepříjemné výroky Krista

V evangeliích s nachází několik, lidem nepříjemně znějících Kristových slov. Ty jsou z tohoto důvodu křesťanskými církvemi obecně jakoby obcházena a nebývají středem zájmu kazatelů, ani obsahem jejich kázání. Jednoduše se o nich mlčí, jakoby vůbec neexistovaly.

Jedním z příkladů takových Kristových znepokojujících výroků je i toto podobenství:

Jistý člověk si ve své zahradě zasadil strom a čekal, kdy mu přinese ovoce. Čekal několik let a stále nic. Když ho už přešla trpělivost, přišel k zahradníkovi a řekl: Utni jej, vždyť nač darmo využívá půdu.

Zahradník však odpověděl: pane, počkej ještě rok, dobře se o nej postarám a pokud do roku nepřinese úrodu, potom ho dáš skácet.

O čem nám říká toto podobenství? Je to obrazné vyjádření zcela konkrétního dění, které proběhne ve stvoření.

Člověkem, který zasadil strom do své zahrady je Stvořitel. Stromem je člověk a zahradou stvoření. Stvořitel daroval člověku vědomé bytí, umožnil mu žít ve svém stvoření a celé věky trpělivě čekal na to, kdy "strom" přinese ovoce. "Ovocem" je plné rozvinutí spravedlnosti, čestnosti, ušlechtilosti, dobrotivosti, laskavosti, ohleduplnosti a lidskosti v člověku.

V podobenství se tedy říká, že Bůh, který stvořil člověka a umožnil mu vědomou existenci ve stvoření od něj očekává ovoce plného rozvinutí dobra. Podobenství však zároveň říká, že Stvořitel není ochoten čekat donekonečna, ale pouze určitý čas. Že každý jím zasazený "strom" prostě musí do určité doby přinést ovoce, protože jinak bude vydán příkaz k jeho skácení, aby darmo nevyužíval půdu. Čili aby už nadále nemohl zneužívat láskyplnou možnost svého vědomého bytí ve stvoření pouze ke špatnému.

Podobenství dále říká, že lidé obecně nechtějí a nemají zájem přinášet dobré ovoce a že Stvořitel již z tohoto důvodu dal příkaz k tomu, aby byly všechny neplodné a neúrodné stromy z jeho zahrady vykáceny.

Kdo je však onen zahradník, prosící Hospodina o shovívavost, na jehož podnět byla lhůta ještě o něco prodloužena?

Tím zahradníkem je Boží Láska!

Bůh je totiž ve své podstatě přísný a spravedlivý. Avšak jeho částí je i Láska. A tato Láska ještě na nějaký čas zadržela ruku jeho Spravedlnosti! Tato Láska přišla mezi lidi v osobě Ježíše Krista a darovala jim Slovo. Slovo jim jasně ukazuje, jak mají myslet, mluvit a jednat, aby byli schopni přinést v co nejrychlejším čase ovoce, očekávané od Stvořitele.

Ovocná zahrada plná stromů, kterou je lidstvo na zemi byla tedy zkypřená Kristovým učením, aby už konečně přinesla Stvořitelem očekávané a požadované ovoce čestného, ​​ušlechtilého, spravedlivého a čistého lidství.

Tím, co však musíme mít ustavičně na zřeteli je poslední věta Ježíšova podobenství. Přednesl ji zahradník a ta věta zní: dobře se o nej postarám a pokud do roku nepřinese žádné ovoce, pak ho dej pokácet.

Lhůta určená k tomu, aby lidstvo přineslo očekávané ovoce není tedy nekonečná. Naopak tato lhůta, která byla milostivým aktem Boží Lásky už jednou prodloužena se stále více přibližuje ke svému konci. Blíží se tedy doba, kdy začnou být káceny všechny neplodné a neužitečné stromy z ovocné zahrady zvané Země.

V zahradě budou smět zůstat jen stromy, přinášející ovoce. Taková je totiž Vůle Majitele zahrady. Ten v ní už totiž více nechce trpět neužitečné stromy. Stromy, které z Lásky Boží dostali ještě poslední šanci, ale nevyužili ji.

Nemysleme si tedy, že tak, jak to všechno šlo dosud to půjde donekonečna. Nemysleme si, že nečestnost, chamtivost, sobectví, bezohlednost, podvod, lež, nečistota a neušlechtilost, které dnes vládnou na zemi se tu budou roztahovat ustavičně.

Jen z velké Lásky Boží byl nám lidem ještě darován čas na proměnu. Na proměnu k lepšímu!

Ano, Stvořitel je milosrdným, milujícím, milostivým a trpělivým, ale nikdo nemůže jeho Lásku zneužívat donekonečna. Čas, který nám byl až dosud darován jsme měli využít k tomu, abychom se stali láskyplnými, dobrotivými, poctivými a spravedlivými. Abychom prostě přinesli požadované ovoce.

Pokud však tuto Stvořitelem darovanou příležitost správným způsobem nevyužijeme a budeme neustále sklouzávat k nečestnosti, nespravedlnosti, sobectví, chamtivosti, bezohlednosti, neušľachtilosti, nečistotě, povrchnosti a neúctě vůči Tvůrci, čeká nás s největší pravděpodobností osud neplodného stromu zmiňovaného v podobenství.

PS. Je třeba zvláště zdůraznit, že tento text nemá spojitost s žádnou církví ani náboženstvím. Hovoří pouze o plnění nebo neplnění požadavků Stvořitele vůči člověku. A tyto požadavky byly jasně formulovány v Desateru, jako i v učení Ježíše Krista.

Není tedy rozhodující, zda je člověk v nějaké církvi či nikoliv. Rozhodující je, zda ve svém životě jedná a myslí v souladu s Kristovým učením a s Desaterem.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

smilan
Příspěvky: 126
Registrován: 13 črc 2011 18:24

Re: Úvahy o živote

Příspěvek od smilan » 23 dub 2015 16:32

Proč je současné pojetí emancipace špatné?


Lidé se nestarají o zákony univerza, ale řídí se podle svých vlastních pravidel. Toho důsledkem však nemůže být nic jiného, než něco scestné. Něco úplně mimo reality. A je smutné, že právě tímto způsobem je mimo od skutečné reality i emancipace.

Je tomu tak z toho důvodu, že její dnešní pojetí nerespektuje jeden z důležitých univerzálních Zákonů, a sice Zákon doplnění celku. Tento Zákon funguje na principu přitažlivosti dvou protikladných částí, spojujících se za účelem vytvoření jednoho, harmonicky fungujícího celku.

Vezměme si konkrétní příklad, a sice den a noc. Jde o dva protiklady, které tvoří ve vzájemném spojení harmonický dvacetičtyřhodinový cyklus. V něm je opět harmonickým způsobem vymezený čas aktivity a odpočinku. Dalšími příklady je třeba teplo a zima, příliv a odliv, nádech a výdech a podobně. Tento jednoduchý princip harmonického spolupůsobení dvou protikladných prvků můžeme vidět opravdu všude kolem nás.

No a do této kategorie patří i vztah muže a ženy. Muž a žena představují totiž dva protipóly, dva naprosto rozdílné světy. Muž touží po ženě a žena po muži, aby společně vytvořili celek a s ním spojené prožívání stavu harmonie.

Co je ale nezbytné, aby takový harmonický celek mezi mužem a ženou mohl vzniknout a mohl se i trvale udržet?

Základním předpokladem je, aby muž zůstal mužem a žena ženou. Aby každý z nich byl plným způsobem tím, čím být má a aby právě takovýmto způsobem jednal. Jejich role a působení se nesmí míchat, protože pak vzniká cosi neharmonické a nesprávné, co se není schopno dlouhodobě udržet.

Jak má tedy vypadat ideál správné ženy a ideál správného muže? Ideál ne z hlediska lidských představ, ale z hlediska vyšších Zákonitostí tohoto univerza, které v sobě skrývají vysoký morální a etický rozměr?

Pojďme tedy nejprve k ženě. Každému bude na první pohled jasné, že žena je bytost jemnějšího a křehčího charakteru. Této přirozené jemnosti ženy má odpovídat i její profesní uplatnění ve společnosti. Žena má především pomáhat, ochraňovat a doplňovat. Její aktivity by se měly vyznačovat porozuměním a laskavostí.

Doménou a prioritou každé ženy by mělo být vytvoření harmonického domova. Harmonického domova jako oázy a opory pro muže a děti.

No a jeji korunou by mělo být dbání o čistotu a ušlechtilost vlastního vnitřního života. A tato čistota a ušlechtilost jejích citů a myšlenek by se měla reálně promítnout do hierarchie jejího hodnotového systému. Měla by se promítnout do hodnot, které uznává, do priorit, o které usiluje, do výchovy dětí, do jejího vztahu k muži, i třeba do jejího odívání. Jednoduše úplně do všeho.

Muž by se měl vyznačovat především aktivním působením, budováním a formováním. Pokud je doménou ženy domácí krb, doménou muže má být aktivní vnější působení. Avšak toto působení má být zcela jiného druhu, než je tomu dnes. Muž, inspirovaný ušlechtilostí ženy má budovat a přetvářet svět v duchu cti a spravedlnosti. Má být v jistém smyslu rytířem, který bojuje ve vnějším světě za ušlechtilé ideály a přivádí je k praktickému životu.

Tolik tedy k ideálu muže a ženy z hlediska vyšších Zákonitostí. A teď si už opravdu můžeme otevřeně říct, v čem spočívá současné pokřivené a pomýlené vnímání emancipace. Její scestnost je v tom, že za základ všeho je považováno působení mužsky aktivního druhu. Emancipace je tedy chápána tak, že ženy se mají v aktivním druhu působení vyrovnat mužům. Mají podávat stejné výkony a dosahovat stejné výsledky.

Emancipovaná žena je tedy taková, která se snaží vyrovnat muži. A tak se mnohé současné moderní ženy vydali tuto cestou a začali pronikat i do takových povolání, které byly do té doby vždy jen doménou mužů. Za jeden z vnějších symbolů jejich pomužštění lze považovat nošení kalhot, které do dob současné moderní emancipace bylo u žen nemyslitelné.

Nač jsou však ženám všechny jejich emancipační úspěchy a společenské ocenění, zpronevěřují li se tím své nejvnitřnější podstatě? Pokud sice dosahují stejné úspěchy a stejné výkony než muži, či dokonce je nejednou předběhnou, ale přitom přestávají být ženami? Mohou se snad ženy opravdu beztrestně zpronevěřovat svému předurčení a životnímu poslání, které jako ženské bytosti mají?

Život nám ukazuje, že něco takové není žel možné bez újmy. Uveďme si jeden z mnoha příkladů: Když se ženy ve své kariéře a ve své práci snaží vyrovnat mužům, musí to mít určitý větší, nebo menší dopad na jejich prioritní úkol, kterým je vytváření harmonického domova. Moderní a emancipovaná žena na to prostě mnohdy nemá čas a nestíhá to. A tak, pokud žije v partnerském svazku, snaží se to suplovat její muž. Avšak tímto způsobem dochází k tomu, že žena již není v pravém slova smyslu ženou a ani muž v pravém smyslu mužem. Oba stojí v určité míře mimo vlastního předurčení a z tohoto důvodu nejsou schopni vytvořit skutečnou harmonii. Žena totiž přestává být ženou a muž mužem. A tato skutečnost samozřejmě ruku v ruce s dalšími faktory přispívá také významným způsobem k současné rozvodovosti.

Dnešní pojetí emancipace je ve skutečnosti ponižováním ženského světa, protože to mužsky aktívní se staví za vzor, ​​čímž je nepřímo řečeno, že ženský druh působení je méněcenný a emancipovat se pro ženy znamená vyrovnat se mužům.

Skutečná a pravá emancipace však spočívá v něčem úplně jiném! Spočívá v rovnoprávnosti osobnosti muže a ženy se všemi jejich rozdílnostmi a specifiky, protože oba druhy působení jsou pro vytvoření harmonie třeba stejným způsobem. Takhle nám to totiž diktuje velký vesmírný Zákon doplnění celku.

Jak se tedy nedá jen stále nadechovat, ale musí existovat rovnováha mezi výdechem a nádechem, jak nemůžeme být pouze stále aktivními, aniž bychom to nahradili pasivitou a odpočinkem, stejně musí být muž mužem a žena ženou, aby mohlo vzniknout něco harmonické.

A přesně v tomto duchu je proto třeba chápat i to, co nazýváme emancipací. Emancipace má spočívat v absolutní rovnoprávnosti mezi mužským, aktivním druhém působení a mezi ženským, subtilním a jemným působením. Oba jsou stejně potřebné a stejně důležité. Ani jeden proto není možné upřednostňovat a stavět do popředí, protože jinak to musí nutně přinést disharmonii a škodu.

Zatím však žel žijeme v době, ve které je chápání emancipace zcela pomýlené. Dokud si však společnost uvědomí svůj omyl a zjedná v něm nápravu, do té doby každý, ať už muž nebo žena, kteří o těchto věcech vědí, ať se snaží žít svůj osobní život v co nejmaximálnějším možném rozsahu v souladu s vesmírným Zákonem doplnění celku a tedy v souladu se svou nejvnitřnější mužskou nebo ženskou podstatou. Jedině tímto způsobem se totiž mohou stát schopnými vytvářet harmonické vztahy a být šťastnými. Tím se zároveň stanou jakýmisi průkopníky nového pojetí emancipace, opírajícího se o poznání vyšších Zákonitostí univerza, které lidé prostě musí zapracovat do svého zákonodárství pokud chtějí, aby se jim dařilo a vůči nimž se nemohou stavět tak ignorantským způsobem, jak je tomu dnes, aniž by jim to nezpůsobilo škodu.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

Odpovědět