Úvahy o živote

[juhele2009]

Asi takhle - Teplice včera prohrály na Spartě, takže já sem jasnej ... Velmi plytký a povrchní je taky např. tento film http://www.uloz.to/xDL8w1u2/machete-2010-cz-avi , všechny ty hnusy, o kterých tady píšeš, ve filmu krásně najdeš ... aneb - smilane - trochu života do toho umírání ...

[smilan]

Smutná nevedomosť o zmysle života


Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.

Mnohokrát je až dojemné pozorovať mladých rodičov, ako sa svojim deťom snažia dať len všetko to najlepšie. Ako sa ich snažia finančne dobre zabezpečiť, ako sa im snažia poskytnúť čo najlepšie vzdelanie, ako sa snažia rôznymi záujmovými činnosťami zmysluplne vyplniť ich voľný čas. Je dojemné sledovať, aké veľké nádeje vkladajú do svojich detí, ako veľmi chcú, aby dosiahli oveľa viac, ako oni.

A za všetkým tým cítiť určité nevedomé prianie, aby sa aspoň ich deťom podarilo uskutočniť to jediné a veľké, čo sa nepodarilo dosiahnuť a uskutočniť im samotným.

Nie, nejde tu o veci hmotné , ku ktorým to všetko nakoniec skĺzne a pri ktorých to napokon všetko skončí. V tomto podvedomom, samým sebou nepriznanom prianí mnohého rodiča je skrytá túžba, aby sa aspoň ich deťom podarilo nájsť, pochopiť a naplniť skutočný zmysel ľudského bytia.

Je to však niečo iba slabo tušené a ťažko pomenovateľné, čo nakoniec skĺzne len do toho vonkajšieho, fyzického a viditeľného. Do riešenia otázok hmotného zabezpečenia svojich detí, ich dobrého vzdelania, vhodnej práce a vhodného životného partnera. A vo víre života, naplneného uspokojovaním obrovského množstva hmotných potrieb zrazu nečakane nadíde čas, keď už ich deti majú svoje vlastné deti.

A oná začarovaná reťaz fatálnej nevedomosti o poznaní a naplňovaní zmyslu ľudského bytia pokračuje ďalej bez toho, že by sa našiel niekto, kto by ju dokázal preťať.

Aký je teda zmysel ľudského bytia? V čom spočíva?

Jeho pochopenie sa skrýva v poznaní, že človek je bytosťou duchovnou. Z ríše ducha vstúpil do hmotnosti, aby sa napokon do ríše ducha vrátil nazad. Do hmotnosti vstúpil nevedomý a neznalý a naspäť sa má vrátiť plne vedomý a znalý. Návrat späť je úlohou každého človeka a skutočným zmyslom jeho bytia. Je ním opätovný návrat do ríše ducha, podmienený jeho primeranou zrelosťou a ľudskou veľkosťou.

Hmotnosť, v ktorej sa človek nachádza je teda akousi školou, ktorá slúži na to, aby v rôznych životných situáciach zbieral skúsenosti prostredníctvom vlastného prežívania a tak postupne duchovne dozrieval. Dozrieval v osobnosť vysokého ľudského, morálneho a mravného rozmeru, ktorá spĺňa kritéria vstupu do ríše ducha. Tam totiž môžu vstúpiť a vrátiť sa nazad iba tí, ktorí spĺňajú tie najvyššie kritériá. Kritériá čistoty a ušľachtilosti, kritéria spravodlivosti, ľudskosti, čestnosti a dobroty srdca. Jedine pred takýmito ľuďmi sa otvorí brána, umožňujúca im vstup do večnej nádhery ríše ducha. Jej krása sa nedá porovnať s ničím, čo sa nachádza tu na zemi.

Pred človekom, ktorý však vyššie spomínané kritériá vo svojom živote nenaplňuje zostáva brána ríše ducha zatvorená a to až dovtedy, kým aj on duchovne nedozreje. To znamená, že až dovtedy bude musieť žiť v hmotnom svete, aby sa v ňom učil, prežíval poznával a dozrieval. Aby v ňom nadobudol požadovanú ľudskú veľkosť.

Čas k tomu je však vymedzený! Vymedzený trvaním hmotného sveta, pretože všetko hmotné raz vzniklo a preto raz musí aj zaniknúť. Raz teda celkom určite zanikne aj naša slnečná sústava i celý náš okolitý vesmír, ale i oblasť jemnejšej hmotnosti, kam odchádzajú duše ľudí po fyzickej smrti. Škola života totiž pokračuje aj v tejto jemnejšej rovine bytia. Aj tu pokračuje príprava človeka na jeho vstup do ríše ducha. Aj tu pokračuje jeho ďalšie dozrievanie tak, aby sa stal schopným splniť požadované kritériá pre vstup do duchovnej ríše.

Úlohou každého človeka je zodpovedne na sebe pracovať a stihnúť správnym spôsobom dozrieť dovtedy, kým trvá hmotný svet. Ak by to totiž z nejakých dôvodov nestihol, ak by sa nedokázal včas odpútať od hmotnosti a vstúpiť do bezpečia ríše ducha, museli by ho rozomlieť mlyny rozkladu hmotného sveta, v ktorom by zostal uväznený.

Zmyslom života každého človeka na tejto zemi je stať sa natoľko zrelým, aby raz mohol vstúpiť do večnej ríše ducha! Všetko ostatné je len prostriedkom k tomuto účelu! Celý náš život na zemi je len prostriedkom k tomuto účelu. Na to nikdy nezabúdajme!

Človek môže usilovať o svoje finančné zabezpečenie, o svoje vzdelanie, môže sa realizovať vo svojej práci a môže mať mnoho záujmov. Môže mať rodinu i deti a mnoho ďalších vecí, avšak vždy by si mal byť vedomý toho, že na nijakú z týchto vecí sa nesmie pripútať tak, aby sa stala zmyslom jeho života. Aby ho úplne pohltila!

Vždy a za každej situácie si musí byť vedomý skutočného zmyslu svojho bytia, ktorým je duchovné dozrievanie. Ktorým je nadobúdanie spôsobilosti dosiahnuť kvalitou svojho života kritérií, oprávňujúcich ho k vstupu do ríše ducha.

Ak máme hovoriť o kritériách, ktoré musí človek splniť, ak máme hovoriť o tom, aký musí byť a ako má jednať, aby mu to mohlo byť umožnené, všetko, čo v tomto smere potrebujeme vedieť nám veľmi jednoducho a jasne pomenoval už Mojžiš vo svojom desatore a po ňom Kristus vo svojom učení. Ak sa budeme vytrvalo snažiť takýmto spôsobom myslieť, cítiť, hovoriť a jednať, potom budeme kráčať svojim životom správne. Potom budeme napĺňať jeho skutočný zmysel. Potom budeme duchovne dozrievať tak, až sa napokon staneme zrelou ľudskou osobnosťou, ktorá môže vstúpiť do ríše ducha, pretože splnila všetky k tomu požadované kritériá.

Toto je zmyslom ľudského bytia! Toto má dosiahnuť každý človek a o toto má usilovať. Týmto snažením naplní nie len zmysel vlastného bytia, ale zároveň tým dá i iný, omnoho vyšší a ušľachtilejší rozmer všetkému okolo seba. Svojim vzťahom k ľuďom, k rodine, k spoločnosti, k zamestnaniu, k prírode, ale i k peniazom a k majetkom.

Toto je oná nevedomá túžba, ktorú nesú v sebe všetky generácie. Podvedome tušená túžba po uskutočnení pravého človečenstva, pred ktorým sa otvára brána raja!

V tomto spočíva oná skrytá, nevedomá a nenaplnená túžba mnohých rodičov, ktorí v neurčitom tušení dúfajú, že práve ich deti budú tými, ktorým sa to podarí. Že práve ich deťom sa podarí zlomiť generačnú kliatbu nedôstojnej nevedomosti o zmysle a naplnení vlastného bytia.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

[pepr]

Smutná nevedomosť o zmysle života

Všetky generácie obyvateľov tejto zeme, nasledujúce jedna za druhou sa javia ako jedna veľká štafeta nevedomosti. Nevedomosti o tom najdôležitejšom, čo v živote človeka vôbec jestvuje. Nevedomosti o skutočnom zmysle a účele vlastného bytia.

A táto zarážajúca nevedomosť sa odráža vo všetkom, čo ľudia robia, ako žijú, ako uvažujú a ako hovoria. Týmto všetkým dávajú najavo fatálnu nevedomosť o účele vlastného jestvovania. Ľudia nevedia, aký má ich bytie zmysel a táto nevedomosť sa šíri z generácie na generáciu ako prekliatie už po celé stáročia. A dokonca ani doba vedecko technického pokroku na tom celkom nič nezmenila.

Smutná je taky nevědomost a neschopnost si uvědomit, že právě církve stojí za touto nevědomostí. Vklínily se mezi Boha a "obyčejné" lidi (zástupci Boha na Zemi), rozšířily strach z pekla, vnutily lidem pozici hříšníků, z Kristova učení udělaly překroucené dogma a z jeho ukřižování oběť. Místo dřívějších kultů života prosadily kult smrti. Svou manipulaci za účelem moci nad ostatními prezentují jako přebírání viny z obyčejných lidí na svá bedra, ale jejich představitelé žijí v přepychu. Církevní restituce budiž toho zářným příkladem. (Čest výjimkám.)

[pyrotechnik]

pro smilan:

dovolím si reagovat na dvě věci,
1. nemůžeš srovnávat Mojžíše s Kristem, až se jednou otevřeš pravdě, pak poznáš kdo to byl Mojžíš.
2. smysl života jako takový neexistuje, můžeš ho sice celý život hledat, ale nemůžeš ho najít. A jestli máš pocit, že si ho už našel, pak je to jenom pro tvůj klid, který ti samozřejmě přeji, stejně jako všem ostatním, hezký den...

[kolosjackos]

smysl zivota je velmi jednoduchy, proste jednoduse jenom zit a uzivat zivot, ne umirat a cekat ze se dostaneme do nejake jine "dimenze"!

jak uz psal pepr za tuhle bidu co se tu deje muze prave nabozenstvi dnesni "civilizace". hlavne cirkev je vinna tomu ze se clovek od malicka formuje na "normalniho" (homo normalis). "civilizace" zabranuje prirozenemu bioenergetickemu proudeni/pulzaci (soulozit az po snatku a podobne nesmysli. (funkce orgazmu viz reich)), tak jak je to uz vsech jinych zvirat na tehle planete (clovek je zivocich a tim padem zvire a zadna biomasinka, jak se nam to dnesni mechanomysticka veda snazi vnutit).

necivilozavane civilizace nepoznali slova jako napriklad znasilneni, vrazda, zlocin, ty slova nemuseli pouzivat, protoze se takove ciny u nich nedeli.

snazime se telo ovladat rozumem a to je nase nejvetsi chyba. telo a vedomi ("duse") sou nerozdelitelne. vedomi je funkce orgonove energie.

koho ten mysticismus uz prestava bavit, tady je uryvek z knihy "clovek v pasti" od e. f. baker
http://www.orgonomy.org/articles/Baker/Armoring.html

[pepr]

Stewart Swerdlow "Modrá krev, pravá krev" (český syntetický hlas)

http://www.youtube.com/watch?v=9tUJVThe ... page#t=200

Kdo to chce s hudbou na začátku, nechť si to posune na začátek.

[smilan]

Odhalenie tajomstva prvotného hriechu


Je nesprávne, ba až smiešnym spôsobom naivné chcieť vykladať Bibliu doslovným spôsobom. Mnohé z jej textov sú totiž určitým kódom, určitou šifrou, ktorú má človek správne dešifrovať. Sú metaforou, za ktorou sa ukrýva skutočný duchovný význam.

A práve tento duchovný význam má byť rozpoznaný, odhalený a rozlúštený. To však predpokladá vynaloženie určitej námahy, určitého úsilia, alebo minimálne aspoň určitej dobrej vôle. Kto sa teda aspoň minimálne nesnaží a neusiluje, tomu zostane skutočný význam mnohých biblických textov navždy skrytý.

Po týchto nevyhnutných úvodných slovách pristúpme k téme prvotného hriechu. A začnime stvorením sveta, ktoré sa podľa Biblie udialo za sedem dní. Každý jednotlivý z týchto siedmych dní však v skutočnosti predstavuje nesmierne veľké časové obdobie, v ktorom prebiehal postupný vývoj od tých najjednoduchších foriem života až po zrodenie človeka na zemi.

Počas siedmych veľkých časových cyklov, v Biblii nazývaných dňami, vznikal teda postupným, riadeným evolučným vývojom vedomý život a všetko, čo Stvoriteľ takýmto spôsobom učinil bolo, ako sa v Biblii píše, dobré.

Človek, ku ktorému ako k poslednému článku vývoja všetko cielene smerovalo žil v prvopočiatkoch stvorenia ako v raji. Žil vo stvorení ako v raji, ktorý mal obhospodarovať, zušľachťovať a zveľaďovať.

Ďalej sa v Biblii hovorí, že Stvoriteľ dovolil ľuďom jesť zo všetkých stromov raja, iba zo stromu poznania dobra a zla im jesť zakázal.

Strom poznania dobra zla! Tu sa dostávame ku kľúčovému momentu problematiky prvotného hriechu.

Všetko, čo prežívali ľudia dovtedy bolo iba dobré. Ľudia boli prostí, čistí, prirodzení a jednoduchí, poznajúci iba dobro. Poznajúci len veci dobré, pretože oni sami boli dobrí.

Bolo tomu tak preto, lebo sa vo všetkom svojom konaní riadili iba vlastným citom. Svojim najvnútornejším cítením, ktoré bolo pre nich určujúcim a prostredníctvom ktorého kráčali iba cestami dobra.

Ak by ľudia nejedli zo zakázaného stromu poznania dobra a zla, mohli by takýmto harmonickým spôsobom žiť až doposiaľ. Boli by stále žili ako v raji, pretože by zostali verní svojmu cíteniu, ktoré im vždy ukazovalo iba cesty dobra.

Ale žiaľ, človek neodolal a vo svojej dychtivosti po poznaní siahol po zakázanom jablku.

Čo je však nástrojom poznania a poznávania? Je ním ľudský rozum! Jedením plodov zo stromu poznania človek postavil do popredia svoj rozum! Rozum sa stal jeho vodcom!

Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. A týmto spôsobom sám seba vyhnal z brán raja.

Podstata prvotného hriechu, skrytá v Biblickom príbehu o jedení zakázaného ovocia zo stromu poznania dobra a zla teda spočíva v tomto:

Človek mohol a môže žiť ako v raji a to vtedy, ak sa bude riadiť svojim cítením. Ak pôjde cestami, ktoré mu ukazuje jeho cítenie.

Naše cítenie je totiž hlasom našej najvnútornejšej podstaty, ktorá je dobrá a ktorá preto že je dobrá, nám nemôže ukazovať iné cesty, ako cesty dobra.

Znovu vybudovať raj na zemi je ľuďom možné len vtedy, ak zostanú verní svojmu cíteniu a budú vo svojom živote sledovať len tie cesty, ktoré im práve ono ukazuje.

Okrem cítenia bol však človek obdarovaný i rozumom, prejavujúcim sa myslením. Cítenie a myslenie tvoria dve základné zložky ľudskej osobnosti, pričom cítenie má stáť na prvom a vedúcom mieste. Úloha rozumu spočíva v tom, aby hľadal spôsoby, ako realizovať podnety citu v hmotnom svete. Takto to je správne a takto to bolo určené Stvoriteľom. A preto jedine takýmto spôsobom môžu ľudia vybudovať raj na zemi a trvalo v ňom prebývať.

K hriechu a nešťastiu však došlo tým, že človek vo svojej dychtivosti po poznaní tieto veci zamenil. Že rozum, ako nástroj hmotného poznania postavil na prvé miesto. To znamená, že vedúce a určujúce postavenie svojho cítenia zamenil za vedúce a určujúce postavenie svojho rozumu. A práve v nadradení rozumu nad cit spočíva kliatba prvotného hriechu! Rozum totiž nikdy nemal byť v človeku vedúcim! Rozum mal byť vždy len služobníkom citu.

Prvotným hriechom, ktorý sa postupne vyvinul v hriech dedičný a v kliatbu celého ľudského pokolenia je skutočnosť, že sluha zaujal miesto vládcu. Že ľuďom rozkazuje sluha, ktorý nikdy nemal vládnuť a ktorý nemá schopnosť vládnuť. A rozum, ktorý je týmto sluhom, vedie ľudí po zlých a nesprávnych cestách. Vedie ich do nešťastia.

Prekliatie prvotného hriechu spojené s nepriazňou Stvoriteľa môže človek napraviť len vtedy, ak si tieto skutočnosti uvedomí a opätovne postaví svoje cítenie na prvé miesto tak, ako to určil Stvoriteľ.

Povinnosťou človeka a Vôľou Stvoriteľa je, aby aby ľudia kráčali svojim životom cestami, ktoré im ukazuje ich cítenie. Ich rozum má byť len poslušným služobníkom, vykonávateľom a realizátorom ich citových hnutí. To je cesta k šťastiu a raju na zemi. Jediná možná cesta k šťastiu a raju na zemi! Blažený ten, kto na ňu vykročí.

Nešťastie a tragédia tohto sveta spočíva v tom, že je podriadený nadvláde rozumu. Ku tisícorakým tragickým udalostiam, ku ktorým došlo počas dlhých dejín našej civilizácie by vôbec nemuselo dôjsť a ani by dôjsť nemohlo, keby to citové v ľuďoch bolo prevažujúcim. Len chladným rozumom postaveným nad cit je možné odôvodniť to nespočetné množstvo hrôz a neľudskosti, ktoré zažila táto zem.

Prekliatie prvotného hriechu, ktoré prerástlo v hriech dedičný však stále trvá! Miliardy ľudí tejto zeme trpia a sú nešťastnými práve z tohto dôvodu. Ľudstvo, klaňajúce sa modle rozumu speje do záhuby. Speje k sebazničeniu, pretože rozum, postavený nad cit je nešťastím. Je zlom, ktoré plodí zlo! Zlom, stojacim v protiklade voči Vôli Stvoriteľa, ktorý svojou všemúdrosťou raz a navždy určil, že v človeku má vládnuť iba cit. Že plnohodnotný človek je iba človekom citu, ktorého rozum musí stáť až na druhom mieste a byť citu podriadený.

Vymaňme sa teda konečne z kliatby prvotného hriechu a staňme sa takými, akými nás vždy chcel mať náš Stvoriteľ. Staňme sa ľuďmi citu! Citu, ktorý nás povedie k šťastiu a k rajským záhradám.

Osloboďme sa od nadvlády rozumu, ktorá nás vyhostila z brán raja. Zbavme sa konečne prekliatia prvotného hriechu, ktorý nám nikdy nedovolí stať sa skutočne šťastnými. Inak budeme vyhnancami a otrokmi vlastného rozumu donekonečna. A kvôli tejto kliatbe rozumového zotročenia nakoniec i biedne zahynieme.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

[juhele2009]

smilan
Jestlipak víš, proč sem můžeš psát? Nebude to náhodou tím, že používáš (občas) mozek? Jinak to není možné - bez mozku žádnou úvahu nanapíšeš. Takže tvoje teze Rozum ho však viedol cestami zla, pretože človek ho postavil vyššie, než stál pred tým jeho cit. mě vede k jednoduché myšlence - podle tebe je civilizace zlo, tvůj nejlepší kámoš je neandrtálec a nejlepší učitel opice. Na víc nemáš. Pozor - hlavně nepoužívat mozek, to je ee, to je fuj ... No jo, katolický flandáci by nás nejradši vrátili do středověku, teda až se ty tlustý svině nažerou majetku, aby se tak nějak cejtili pevný v kramflecích. To je jejich špatně maskovanej cíl - aby tady bylo co nejvíc blbců, který jim budou jejich bludy baštit. Tohle téma by bylo ne celou knihu, obávám se, že orgoneťáci si už svýho "boha" našli, takže tady ta tvoje agitace moc nezabere, no ... Pokud bych se držel tématu, tak pohled do historie skrz bibli není jednotný. Mě se líbí Dänikenovy myšlenky, ještě mám rozečtenou tuhle vynikající knihu http://knihy.abz.cz/prodej/darwinuv-omyl-1 Něco málo k tématu je i zde http://zillmer.com/!czech/c_galerie.htm No, a když jsou ty vánoce, tak dáme Švejka, ne ?

phpBB [video]

[smilan]

Nebojujte proti těm, kteří vás utiskují!

Svého času jsem stál na straně utlačovaných a nevraživě hleděl na ty, kteří je utlačují. Typickým příkladem takového, obecně tak velmi rozšířeného, nepřátelského postoje jsou politici, kteří lžou, kradou a jednají nečestně, takže tento postoj lidí vůči nim se zdá být docela oprávněný.

Pravda je však úplně jiná! Pravda spočívá v poznání, že takové jednání politiků je zákonitostí! Zákonitostí, o níž přece jasně říká známé úsloví, že každý národ má přesně takovou vládu, jakou si zaslouží.

To totiž není žádná náhoda! Je to projev spravedlnosti, na jejímž základě se každému národu dostává přesně takového druhu vlády, jaký je on sám! Jaká je jeho mravní, morální a duchovní výška! Neboť právě výška mravní, morální a duchovní úrovně národa tvoří základnu, z níž povstává jeho elita. Společenská a politická elita národa je tedy jen jakýmsi zrcadlem, které lidu věrně zrcadlí jeho vlastní tvář.

Představme si člověka, který v noci flámoval a ráno vstane a podívá se do zrcadla. Při pohledu do něj se zhrozí své vlastní oteklé a znetvořené tváře a v hněvu nad tím zrcadlo rozbije.

Nesmyslnému rozbití zrcadla, ve kterém vidíme svou vlastní tvář se podobají všechny snahy o odstranění nepoctivých a nemorálních politiků, či dokonce extrémně úvahy o jejich fyzické likvidaci. I kdyby se tak totiž událo, na jejich místo se velmi rychle dostane někdo jiný, kdo bude lidu opět věrně a pravdivě zrcadlit jeho tvář.

Pokud však člověk, který v hněvu nad vlastní znetvořenou tváří rozbil zrcadlo chce, aby v něm vždy viděl pouze pěknou, příjemnou a usměvavou tvář, musí se o to zasloužit on sám a nikoliv jeho zrcadlo. On sám musí definitivně skoncovat s flámováním.

Každý národ, který chce mít ve svém čele morálních, čestných a lidských politiků musí sám nastoupit na cestu svého vlastního morálního a duchovního pozdvižení. Musí sám chtít být čestnějším, ušlechtilejším, lepším, spravedlivějším a morálnějším. Neboť každému národu se vždy může dostat pouze politické reprezentace takových morálních kvalit, jaké si svou vlastní kvalitou zaslouží.

Pokud ale někdo tvrdí, že on je příliš nepatrným na to, aby něco změnil je to alibismus. Každý národ se přece skládá z jednotlivců a právě jednotlivci tvoří jeho základní buňky. A povaha, kvalita a charakter těchto základních buněk určuje povahu, kvalitu a charakter celku, čili národa. No a povaze, kvalitě a charakteru národa pak zákonitě odpovídá i charakter jeho reprezentace.

Pokud tedy někdo tvrdí, že je příliš nepatrným na to, aby aby on sám mohl pohnout věci dopředu, nepřímým způsobem tím pouze vyjadřuje, že není ochoten pustit se do práce na svém vlastním morálním a duchovním pozdvihnutí. Že on chce zůstat takovým, jakým byl doposud, se všemi svými nedostatky, chybami a nečestnostmi.

Ale pak ať nenadává na vládu a neočekává, že se bude mít lépe. Že se objeví nějaká politická strana nebo vůdce, který pozvedne společnost zázračným způsobem. Takové něco je nanejvýš nereálného a takový lidé budou mít, ba musí mít špatnou vládu, protože si ji zaslouží.

Musí mít vládu, která odpovídá a je stejnorodá jejich vlastním chybám, jejich vlastní nemorálnosti a nízkosti. Tak je to totiž spravedlivé! Neboť právě tímto způsobem sklízí každý národ přesně to, co zasévá. V tom se totiž projevuje princip vyšší spravedlnosti, jejímž účinkem nemůže uniknout nic, co existuje na této zemi.

Ne, není žádných výhledů ke zlepšení kvality života bez přijetí osobní odpovědnosti! Osobní odpovědnosti, kterou jsme prostřednictvím pozdvižení výšky svých morálních a mravních kvalit ochotni svým vlastním dílem přispět k pozvednutí celé společnosti. Pokud mezi lidmi, mezi jednotlivci takové ochoty není, není a nikdy nebude žádného pozdvižení společnosti.

Pochopme přece, že jednotlivé národy neutláčejí vlády, které si zvolili, nebo které byly do jejich čela dosazeny jakýmkoliv způsobem. Skutečný útlak způsobují hodnoty, kterým lidé, jednotlivci věří a které uznávají!

Útlak národu způsobuje nízkost hodnot, které přijal za své a s nimiž se ztotožňuje! Je to například nečestnost, egoismus, chamtivost, nespravedlnost, necitlivost, závist, nepřejícnost, či nedostatek touhy po vyšším, vznešenějším a ušlechtilejším a ještě množství jiných chyb a nedostatků.

Každý národ, který nepochopí, že on sám se musí změnit k lepšímu pokud se chce mít lépe, bude utlačován. Tak to totiž vyžaduje zákonitost vyšší spravedlnosti.

Pokud se tedy národ chce mít lépe a pokud chce, aby se pozvedla kvalita jeho života, musí se nejprve on sám morálně a duchovně pozvednout. Jeho vlastní pozvednutí na vyšší morální a duchovní úroveň musí nutně předcházet pozvednutí hmotnému. Neboť jen pozvednutí morální a duchovní může přivodit, způsobit a vyvolat pozdvižení materiální a hmotné. A dokud tuto zákonitost lidé nepochopí a neprovedou, do té doby budou muset trpět různé formy útlaku, které se budou stále stupňovat. Stupňovat až do neúnosnosti a vyvíjet takový tlak, že se nakonec jednotlivci i národy budou nuceni zamyslet sami nad sebou a poznat, v čem spočívá jádro problému.

Mnohokrát jsem cestoval autobusem, když se lidé vraceli domů z odpolední směny. Mnohokrát jsem je litoval, když hovořili o podmínkách v práci, či o výši mzdy, kterou za ni dostávají. Avšak zároveň jsem slyšel způsob, jakým se vyjadřují, slyšel jsem, co se chystají dělat, co je zajímá a co považují ve svém životě za důležité.

A tehdy jsem si uvědomil, že tito lidé, vzhledem k jejich hodnotovému systému, který uznávají, musí zákonitě prožívat všechno to nelehké, co prožívají. Musí to prožívat, protože si to zaslouží a protože si to doslova vynucují výškou své osobnostní, duchovní a morální úrovně.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

[juhele2009]

Divadlo SKLEP - ... BIBLE prostě vinikající, netřeba psát více ...
http://www.youtube.com/watch?v=nSWmd7vclpI
http://www.youtube.com/watch?v=4PRUGkQ3ug4

[smilan]

Životní potřeba svěcení svátečního dne!

Lidé jsou vzdáleni od správného pochopení a tím i od plnění desatera přikázání, protože mají tendenci přizpůsobovat si je své pohodlnosti. A tak je to i s tím třetím, při kterém je většina věřících přesvědčena, že mu dostatečně učinili zadost svou účastí na nedělní pobožnosti.

Nicméně tento přístup je pouze svědectvím jejich velké povrchnosti a pohodlnosti, protože samotná účast na pobožnosti nám nikdy nemůže posvětit den sváteční!

Účast na pobožnosti je tím nejlepším předpokladem pro to, abychom sváteční den mohli správně posvětit, avšak toto musíme učinit jen my samotní! Každý sám za sebe! Ve skutečnosti jedině člověk sám může posvětit den sváteční! Nemůže to za něj udělat ani kněz a není to vybaveno ani jeho účastí na pobožnosti.

V čem tedy spočívá ono posvěcení? V zastavení, v tichu a zamyšlení se nad svým životem během uplynulého týdne. Ve vnitřním pohledu dozadu na všechna zásadní rozhodnutí, které jsme v týdnu udělali a to ve vztahu k Vůli Stvořitele. V posouzení toho, v čem byly naše činy v souladu s Jeho Vůlí a v čem jsme se od ní odchýlily.

Posvěcení svátečního dne tedy spočívá v povinnosti, abychom minimálně jednou do týdne, v den pracovního klidu který nám k tomu poskytuje časový prostor, podrobili sami sebe kritické analýze, uvážili naše klady i zápory a vytyčili si správný směr, kterým bychom se měli ubírat v příštích dnech. Směr, který by měl být samozřejmě v souladu s Vůlí Nejvyššího.

A pokud budeme takto pravidelně činit, čili pokud budeme správným způsobem světit den sváteční, budeme ve svém životě spět ke stále většímu zdokonalení, zanechávajíc za sebou své chyby a nedostatky a stavějíc se stále lepšími, světlejšími a ušlechtilejšího lidmi.

Podstata svátečního dne tedy spočívá v duchovním zužitkování předcházejícího týdne a ve vytyčení strategie do dalšího, nového týdne.

Kdo ale takto nekoná, prochází svým životem naprázdno bez schopnosti duchovního zužitkování všeho, co zažil. Celý jeho život mu prochází mezi prsty a on z něj nezíská žádný duchovní prospěch, protože si pro sebe nedokázal najít chvíli času a ticha. Takový lidé svůj život vpodstate promrhají, setrvávajíce nepoučitelné ve svých starých chybách.

Šest dní v týdnu má být tedy pro nás prostorem pro světské práce a sedmý den odpočinku od světských činností má být naopak dnem práce duchovní. A až takovýmto způsobem správně využité sváteční dni dají skutečný, duchovní smysl celému našemu životu a tomu, co jsme v nich směli přežít.

Zeptejme se nyní, kdo takto jedná? Když i ne zcela pravidelně, ale alespoň z času na čas? Kdo si ve sváteční den zastane jako generál nad mapou bojových postavení své armády, aby důsledně analyzoval stav její bojeschopnosti, všechny její slabiny i přednosti a aby na základě toho poznání vytyčil novou strategii do dalšího boje? Do boje za dobro, spravedlnost a lidskost?

V souvislosti s naší problematikou nelze zapomenout na dva důležité momenty, které ve velké míře napomáhají ke správnému posvěcení svátečního dne. Jsou jimi mlčení a ticho!

Nejdříve pár slov k mlčení:

Mlčení lze považovat za jeden z nejzákladnějších předpokladů zrání naší osobnosti.

Pokud totiž v mlčení nad něčím intenzivně přemýšlíme, naše myšlenka se stává silně magnetickou a nabývá schopnost jako magnet přitahovat všechny stejnorodé, nebo určitým způsobem podobné myšlenkové formy. Pokud jsou naše myšlenky dobré, jsme se schopni prostřednictvím jejich magnetismu spojit s vysokými úrovněmi stvoření. Touto cestou nám může být sesláno vyřešení jakéhokoliv našeho osobního problému, může nám být ukázán správný směr při závažném životním rozhodnutí, jako i daná světlá inspirace pro naše každodenní jednání.

V mlčení a v hlubokém myšlenkovém zahloubení, můžeme dostat na základě principu myšlenkového magnetismu odpověď na cokoliv.

Toto tušení síly, které v sobě skrývá mlčení poznali už naši předkové když říkali, že mluvit je stříbro ale mlčeti zlato. Taktéž z historie máme mnoho příkladů lidí, kteří se snažili navázat spojení se Světlem tak, že načas odešli do samoty, například do pouště, aby tam v mlčení a tichu, nabitém myšlenkovým magnetismem našli odpovědi na všechny životní otázky.

V dnešní době není samozřejmě možný nějaký dlouhodobý odchod do samoty a ani to není potřeba. Stačí pouze v den sváteční správným způsobem zužitkovat to, o čem jsme dosud mluvili.

A teď zase pár slov k tichu :

Pouze v tichu se může naše mlčení tvořivě a plnohodnotně rozvíjet. Dnešní doba je však pramálo nakloněna skutečnému, duchovnímu rozvoji člověka prostřednictvím ticha a mlčení. Naše doba je totiž dobou hluku, znemožňujícího tiché soustředění. V domácnostech bývají zapnuté televizory, rádia, či různé přehrávače, lidská mysl je zaplněna nadměrnými informacemi z internetu, novin a časopisů, takže moderní člověk, který nic netuší o těchto skutečnostech se stává mělkou a povrchní obětí doby. Stává jakousi skupinovou duší, neschopnou vytvořit vlastní, samostatnou a hlubokou myšlenku.

Takový člověk, mělkého a povrchního myšlení je pak pouze biologickou bytostí, považujíci se za člověka, kterého však lze pomocí médií, internetu, nebo jiných vlivů bezmyšlenkovitě manipulovat a vmanipulovat do čehokoliv, protože v něm není vlastního a samostatného uvažování.

No a právě proto nám bylo před stovkami let jasnozřivě darované třetí přikázání, abychom se tohoto všeho dokázali vyvarovat. Abychom dokázali přehlédnout nástrahy temnoty a stát se plnohodnotnými lidmi.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

[smilan]

Úvaha o ľudskom stude


Existujú rôzne názorové skupiny a združenia, ktoré považujú väčšiu, alebo menšiu mieru telesného obnažovania za jedno najlegitímnejších ľudských práv. Medzi najextrémnejšie prejavy týchto trendov patrí nudizmus a medzi umiernenejšie súčasná, a to najmä ženská móda.

Tieto názorové skupiny majú samozrejme mnoho pádnych argumentov, zdôvodňujúcich prečo je to správne, legitímne a žiadúce. Spomeňme trebárs napríklad ten, že človek pochádza zo zvieraťa a u zvierat je nahota niečím absolútne prirodzeným a normálnym. Niečím tak prirodzeným a normálnym, že by to malo byť úplne normálnym a nijakú výnimočnú pozornosť nevzbudzujúcim i u človeka, ktorý je v podstate iba ďalším pokračujúcim článkom dlhodobého evolučného vývoja.

Pokúsme sa teraz zareagovať na tento názor a poukázať na obrovský rozdiel medzi nahotou zvierat a nahotou ľudí, ktorú spolu nemožno vôbec zrovnávať. Už z povahy veci samotnej, čiže z nepreklenuteľnej druhovej rozdielnosti medzi zvieraťom a človekom totiž vyplýva absolútna nelogickosť ospravedlňovania nahoty človeka, nahotou zvieraťa.

Každý predsa vie, že človek stojí vo vývoji vyššie. To znamená, že jeho vnútorná podstata je úplne iná, ako vnútorná podstata zvieraťa. V evolučnom vývoji obdržal človek zo zvieracieho sveta iba telo, kým jeho najvnútornejšie jadro – čiže to, čo nás od zvierat odlišuje, je úplne iné. Je ním duch! Duch človeka, ktorého úlohou je preduchovňovať, zušľachťovať a povznášať všetko okolo nás, to znamená aj z evolučného vývoja vzyšlé, hmotné zvieracie telo a pretvoriť ho do výsostne ľudskej podoby.

Lebo prví ľudia sa svojim telesným vzhľadom podobali viac na opicu ako na človeka, ale duch, prebývajúci v ich vnútri postupným vývojom zušľachťoval ich polozvieracie telo a dával mu ľudskú formu.

Nahota, spojená s bytostnou podstatou zvieraťa bola prirodzenou a vlastnou ranným štádiám ľudstva na zemi. Ale čím viac duch zušľachťoval telo i všetko vôkol seba, tým viac bola ľuďmi pociťovaná nutnosť zahaľovania sa, ktorá nepramenila iba z potreby chrániť sa pred chladom, ale z čoraz intenzívnejšie sa prebúdzajúcej vlastnosti ducha – studu. Čím bol totiž ľudský duch vyvinutejší, tým intenzívnejšie v ňom rástol pocit studu. Vo všeobecnosti sa totiž nevie, že práve stud je istým meradlom výšky duchovnej úrovne človeka: čím intenzívnejšie je ním vnímaný, tým vyššia je duchovná úroveň daného jedinca.

Pozrime sa z tohto uhľa pohľadu na dianie okolo nás. Aj v súčasnosti sa na zemi nachádza mnoho komunít a skupín, u ktorých je nahota úplne prirodzená. Avšak takmer vždy ide o komunity, stojace na nižších stupňoch vývoja, žijúce v odľahlých pralesných oblastiach alebo iných, odľahlých častiach sveta, ďaleko od civilizácie. Títo ľudia sú jednoduchí, prirodzení a spontánni, žijúci v symbióze s prírodou, čo by v podstate nebolo zlé, pokiaľ by nešlo o ustrnutie na jednom z nevyhnutných vývojových stupňov ľudstva.

A teraz, v protipóle sa pozrime na život ľudí v 19. storočí, konkrétne na ženskú módu napríklad v Anglicku, alebo aj v iných častiach Európy, vyznačujúcu sa nosením dlhých sukní, dlhých rukávov a pod krkom upnutých golierov.

Na týchto dvoch príkladoch vidíme, ako sa výška vzrastajúcej duchovnej úrovne automaticky premieta do zvýšenej potreby kultivovaného zahaľovania tela.

Počas celej histórie samozrejme existovali i rôzne menšinové trendy, snažiace sa eliminovať pocit studu v človeku, avšak takzvané „moderné“ 20. storočie urobilo v tejto oblasti priam revolúciu. Revolúciu v negatívnom slova zmysle, prostredníctvom ktorej sme začali zostupovať nadol namiesto toho, aby sme kráčali nahor. Onen duchovný úpadok sa prejavil odsudzovaním prirodzeného studu, ktorý začal byť považovaný za zaostalosť a nemodernosť.

Zdravé cítenie studu nie je však potierané len na hmotnej úrovni vzrastajúcou nehanebnosťou a zvrátenosťou v odhaľovaní fyzického tela. Stud je v ľuďoch programovo eliminovaný žiaľ i v oblasti duševnej a to prostredníctvom duševného odhaľovania sa.

Vezmime si napríklad také zdanlivo neškodné, mobilné telefonovanie. Človek niekedy až žasne, o akých dôverných a intímnych veciach sú ľudia schopní hovoriť na verejnosti, čo svedčí o tom, že naozaj strácajú stud.

Taktiež možno spomenúť, u nás ešte nie v takej veľkej miere ako na západe, rozšírenú módu rôznych psychológov a psychoterapeutov, ktorá je založená na absolútnom duševnom odhaľovaní sa pred iným človekom, čím sa v ľuďoch cielene ničí jedna z najušľachtilejších zložiek ich osobnosti – zdravý, prirodzený stud, spočívajúci v bytostnom práve každej ľudskej individuality na zachovanie nedotknuteľnosti osobnej duševnej intimity.

A tak, pod pojmom „modernosť“ sa ako zvonka – vo fyzickej oblasti, tak i zvnútra – v duševnej oblasti, usilovne rúcajú všetky mantinely zdravého studu a s týmito snahami kráča ruka v ruke celkový duchovný úpadok ľudstva. Lebo, ako už bolo povedané, miera zdravého studu je mierou skutočnej duchovnej úrovne jednotlivca i mierou duchovnej úrovne celej civilizácie. Zákonite totiž platí, že vzostup v pociťovaní studu je zároveň vzostupom spoločnosti, avšak úpadok studu je nevyhnutne úpadkom spoločnosti. A tento úpadok, ktorého jednou z príčin je i strata studu práve prežívame.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

[radek-ostrava]

Bůh miluje své ovečky - Jirkův strhující příběh
Následující text vznikl jako bráchův domácí úkol. První odstavec byl dán v rámci zadání, druhý napsal on sám a s třetím jsme mu s dalším bráchou trochu pomohli.

Jirka stál s kornoutem v ruce na kraji chodníku a s nataženým krkem vyhlížel autobus, který jezdil denně ze školy. Aby přes projíždějící auta dohlédl trochu dále, ještě se maličko vyklonil do vozovky. V tom ztratil rovnováhu, zapotácel se a celý kopeček zmrzliny sjel z kornoutku rovnou na silnici.

Jirka zesmutněl a vymýšlel způsob, jak ji získat zpět, bál se, že by ho přejelo auto. A tak Jirka koukal kolem po nějaké užitečné věci. Po marném hledání se podíval, co má u sebe. Vytáhl sešit, ale když se otočil, zmrzlina byla roztátá. V tom Jirka začal brečet.

Jirka žmoulal kornout a truchlil nad svým trudným osudem. „Kdybych ta auta nejezdila tak rychle, jistě by se to nestalo,“ hořekoval Jiří. Pak ho ale napadlo, že by mohl v blízkém parku nasbírat pro maminku dříví na otop, protože všechny parkety už spálili a topení prodali do sběru. V parku bylo krásně. Slunce svítilo, tráva se zelenala a ptáčkové v korunách stromů zpívali svou píseň. „Ach, to je život!“ Pomyslel si Jirka a zapálil si cigaretu, aby zahnal dlouhou chvíli. Na spadený kopeček již dočista zapomněl. Kolem poletovali motýli a pracovitý chlapec skládal větvičku k větvičce. Po jedné z nich přeběhla ještěrka, kterou následně slupl mýval, který tam byl na číhané. Kolem prošla paní s pejskem, poté Jirka minul zdechlinu holuba, s kterou již řádně hnuli červi. „Fuj,“ pomyslel si a sehnul se pro další klacík. V náručí se mu již kupila pěkná hromádka. Stihl to právě včas – autobus se již pomalu blížil k zastávce. Jirka ledabyle vyplivnul cigaretu a hrnul se ke dveřím autobusu, jako by se nechumelilo. „Kam se hrneš s těmi klacky, mezuláne?“ Otázal se ho přísně řidič. „Ale pane, kvůli bezohledným řidičům jsem přišel o zmrzlinu a vy mě ještě chcete připravit o mé pracně nasbírané dříví? To už by svět nebyl spravedlivej.“ To řidič uznal a nechal Jirku nastoupit. Jirka svíral v náruči dřevo a usmíval se pod vousy. Maminka bude mít radost. (konec)

[smilan]

Z dávnych egyptských mystérií...


Tento text, hovoriaci o zmysle ľudskej existencie bol inšpirovaný pradávnym vedením staroegyptskej kasty kňazov Hórovho oka a doplnený najnovšími duchovnými poznatkami.

Bytie človeka je zasvätené jeho duchovnému vývoju. Prostredníctvom tohto vývoja dochádza k jeho prerodu z animálnej bytosti, uznávajúcej iba zákonitosti vlastného ega v nesmrteľnú bytosť, ktorej je dovolené kráčať po cestách, nachádzajúcich sa za hranicami bežných smrteľníkov.

Ľudská duša sa opakovane vteľuje na zem a človek tak pokračuje v procese postupného zdokonaľovania, stanoveného Stvoriteľom. Duša vstupuje do rôznych tiel, zakladá rodiny, objavuje sa v rôznych epochách a na rôznych miestach, zažíva rôzne ekonomické podmienky a zdravotné komplikácie.

K týmto opakovaným reinkarnáciám dochádza na zemi, zatiaľ čo slnečná sústava sa pomaly otáča okolo centra galaxie. Behom tohto času je zem i myseľ človeka ovplyvňovaná rôznymi druhmi energií súhvezdí, ktoré podobne ako ročné obdobia určujú nevyhnutné podmienky pre jeho rozvoj.

Osud, ktorý musíme prežívať je neoddeliteľnou súčasťou nášho života. Musíme ho prežiť, aby sme sa poučili.

Používaním slobodnej vôle v situáciách ktorým musíme čeliť sa učíme, aké dôsledky majú naše rozhodnutia.

Pravdu nachádzame na základe porovnávania dôsledkov našich rozhodnutí. Tie nám prinášajú prežívanie protichodných extrémov dobra a zla. Tak zakusujeme bolesť i radosť, šťastie i nešťastie, pokoj a nepokoj, zdravie a chorobu, dostatok a nedostatok, aby sme na základe ich vzájomného porovnávania spoznali silu a hodnotu lásky, dobra, spravodlivosti a ušľachtilosti.

Takto, život za životom človek prechádza procesom duchovného zdokonaľovania. Zakaždým sa narodí múdrejší, viac rešpektujúci a tolerantnejší, pokiaľ neukončí svoj cyklus a nestane sa nesmrteľným nadčlovekom.

V okamihu osvietenia si uvedomuje logický sled nevyhnutnosti všetkých svojich minulých životov, ktoré prežil a zároveň v ňom vystáva poznanie umenia žiť na základe všetkých omylov, ktoré spáchal. Spoznáva, že práve toto bola jeho osobná a jedinečná cesta k zavŕšeniu a naplneniu zmyslu jeho existencie. V mieri a harmónii šíri lásku a získava prístup k vyššej moci a ďalšej fáze svojho vývoja vo vyššom stupni reality.

Jeho vývoj na tejto zemi je zavŕšený a zmysel jeho pozemského bytia naplnený. Človek dokázal prekonať svoju animálnu, egoistickú prirodzenosť a stať sa bytosťou milujúcou a pomáhajúcou všetkému vo stvorení. Tým sa navždy oslobodil z nevyhnutnosti znovuvteľovania na túto zem a stal sa hodným života vo vyššej, duchovnej realite bytia.

Proces duchovného zdokonaľovania ľudí však nie je nekonečný. Je nevyhnutne naviazaný na dĺžku trvania pozemskej hmotnosti, ktorá tak ako vznikla raz rovnako aj zanikne. Duchovný vývoj človeka sa preto musí vtesnať do tohto časového obdobia.

Plynutím času sa teda pomaly približujeme k hranici, na ktorej bude ďalšia možnosť vývoja na tejto zemi zastavená. K času, kedy bude musieť pozemská pláň vydať všetky svoje plody.

Kristus nazval tento deň dňom príchodu Ženícha. Ženích príde, aby všetkých pozval na hostinu. Aby ich pozval do inej, vyššej reality bytia. Toto pozvanie však bude určené iba pripraveným. Iba tým, ktorí sa dokázali stať bytosťami dostatočne spravodlivými, dobrotivými a milujúcimi, napomáhajúcimi všetkému vo stvorení. To sú oné múdre panny, ktorým bude Ženíchom povolený vstup na hostinu.

Každý človek, ktorý ale tejto úrovne nedosiahol a zostal viac alebo menej verný svojej pôvodnej, animálno egoistickej prirodzenosti, každý takýto človek bude z možnosti vstupu na hostinu vylúčený a poslaný naspäť, aby si doplnil chýbajúce kvality.

Avšak nastávajúci rozklad zeme už týmto ľuďom neposkytne dostatočný časový priestor, aby zameškané ešte dohnali. A tak človek, zviazaný s hmotnosťou zeme, ktorá raz vznikla a preto musí raz aj zaniknúť, bude musieť byť podrobený osudu všetkého, čo je hmotné a s hmotnosťou spojené. Bude musieť byť podrobený rozkladu a zániku vlastného, animálno egoistického „ja“, ktoré sa nedokázalo v určenom časovom období trvania hmotného sveta správne duchovne vyvinúť.

Tak má teda každý človek slobodne na výber. Na výber medzi životom a smrťou! Medzi večným životom vo vyššej realite ducha alebo medzi smrťou jeho nedostatočne vyvinutej, animálno egoistickej osobnosti, rovnajúcej sa definitívnemu vymazaniu z knihy života. Táto definitívna záhuba osobnosti človeka je totožná s večným zatratením.

Je to však niečo úplne iného, ako bežná fyzická smrť. Tá býva len prechodom do inej roviny bytia, ktorá tvorí akúsi čakaciu dobu pre ďalšie pozemské vtelenie, v ktorom máme na zemi duchovne dozrievať. Obyčajnej fyzickej smrti sa preto netreba vôbec obávať. Je to len nevyhnutný krok na ceste nášho postupného duchovného zdokonaľovania.

Toho, čoho by sa však mal obávať každý človek je smrť duchovná. Definitívna záhuba, ktorá ho musí postihnúť ak bol lenivý a nestihol sa včas správne duchovne vyvinúť. Preto nebude môcť byť, ako oných päť nerozumných panien, vpustený na blížiacu sa hostinu. Tomuto vážnemu riziku sme vystavení všetci a preto by sme sa mali snažiť vyvarovať sa ho zvýšením dôrazu na svoj vlastný, osobný, individuálny duchovný vzostup.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.

[smilan]

Zmätenosť pojmov


V dnešnej pokrivenej dobe ľudia pokrivili a prekrútili okrem mnohých iných vecí i význam slov a pojmov. Preto potom nevnímajú a nechápu, čo tieto pojmy v skutočnosti znamenajú. Chápu a vnímajú len to, čo oni sami považujú za správne. Takýto prístup však musí mať zákonite za následok bludné, nesprávne a falošné cesty, ktorými musia kráčať všetci tí, ktorí nasledujú skreslené, pokrivené a nesprávne významy pojmov. Všetci tí, ktorí si nedali námahu pochopiť, čo tieto pojmy v skutočnosti znamenajú a aké cesty im ukazujú.

No a ak sa takéto niečo týka naozaj závažných a kľúčových pojmov, musí to mať pre celé veľké skupiny ľudí i pre každého jednotlivca, ktorý tomu podľahol nedozierne, ba až tragické dôsledky.

Jedným z obzvlášť závažných príkladov podobnej pokrivenosti je slovo „bohoslužba“ a s ním spojenie poblúdenie celého ľudstva.

„Zúčastnil som sa bohoslužieb! Konajú sa slávnostné bohoslužby!“ Tieto a ním podobné výrazy nám hovoria o chápaní pojmu bohoslužba ako účasti na nejakom stretnutí veriacich. V dnešnom ponímaní teda bohoslužba znamená účasť na stretnutí, alebo zhromaždení určitej cirkvi. Je v podstate úplne jedno akej cirkvi, pretože vo všetkých cirkvách a vierovyznaniach je to vnímané obdobne pokriveným spôsobom.

Takéto chápanie pojmu bohoslužba je však nesprávne a k jeho pokriveniu došlo preto, aby to vyhovovalo ľudskej duchovnej pohodlnosti a aby to od nich vyžadovalo čo najmenej námahy. Aby svojou účasťou na náboženskom stretnutí lacno a pohodlne učinili zadosť všetkému, čím sú podľa nich voči Stvoriteľovi povinní.

Čo však v skutočnosti znamená pojem bohoslužba? Niečo úplne iného ako účasť na nejakom stretnutí.

Boho – služba! Slúžiť Bohu! Slúžiť!

Čo značí slovo slúžiť? Znamená plniť niekoho vôľu. V tomto prípade Vôľu Božiu!

Plnením Božej Vôle máme teda slúžiť Bohu! Ako vôbec mohlo dôjsť k nejakému omylu v chápaní tejto tak logickej veci?

No a slúžiť znamená konať! Znamená niečo robiť! Robiť to tak, ako si to želá a ako si to praje ten, komu slúžime. V našom prípade Stvoriteľ.

Skutočná bohoslužba sa teda neobmedzuje na nejaké miesto a nejaký čas. Skutočná a pravá bohoslužba je naplňovanie Vôle Najvyššieho v každodennom živote tak, že ju zohľadňujeme a berieme na zreteľ pri všetkom čo konáme. Pri všetkom čo cítime, myslíme hovoríme a činíme. Pri všetkom tomto dbáme na to, aby to bolo v súlade s Vôľou Najvyššieho. Tým vykonávame pravú bohoslužbu v našom každodennom živote.

Skutočnú bohoslužbu, čiže službu Bohu máme teda vykonávať prostredníctvom všetkého čo myslíme, cítime, hovoríme a konáme, aby to vždy bolo iba ku cti Najvyššiemu.

Pravá bohoslužba však z vyššie pochopiteľných dôvodov doteraz ešte nebola ľuďmi na zemi nikdy vykonávaná. Ľudia totiž vo svojej pohodlnosti úmyselne prekrútili tento pojem tak, že si pod ním predstavovali iba svoju účasť na náboženských stretnutiach.

Keby sa však nad vecami aspoň trošku zamýšľali, svoje stretnutia, na ktoré sa schádzali za účelom spoločného uctievania, velebenia a prejavovania vďaky Stvoriteľovi by museli po správnosti nazvať trebárs hodinami uctievania Stvoriteľa, alebo napríklad pobožnosťami. Nikdy však nie bohoslužbou, pretože slúžiť Bohu človek musí a má vo svojom každodennom živote.

Ľudia si to ale urobili pohodlnými a svoje stretnutia, na ktorých uctievali a velebili Najvyššieho nazvali bohoslužbami. Časom strávených na týchto stretnutiach potom považovali svoju službu Najvyššiemu za vybavenú a oni si vo svojom osobnom, každodennom živote už mohli robiť čo chceli.

A aj si robili! V reálnom živote konali a doposiaľ konajú vždy iba podľa svojej vlastnej vôle a preto to aj presne tak všade vyzerá. Preto je svet takým, akým je. Plným chamtivosti, bezohľadnosti, egoizmu, nečestnosti, nespravodlivosti, klamstva, nepoctivosti a nečistoty.

Na tomto svete totiž doteraz vždy chýbala pravá bohoslužba, čiže jednanie, ktoré v sebe zahrňuje a zohľadňuje vznešenú Vôľu Najvyššieho. Ktoré zohľadňuje vznešenú Vôľu Najvyššieho vo všetkom ľudskom cítení, myslení, reči a jednaní v každodennom živote.

Ľudstvo, i ty jednotlivý človeče, začni konečne konať pravú bohoslužbu! Začni konečne slúžiť Bohu tak, ako to tu na zemi malo byť už dávno.

Všetko čo konáš konaj iba Jemu ku cti! Všetko čo činíš nech je hodné Jeho vznešenosti a ušľachtilosti! Svojimi vznešenými, čistými a spravodlivými citmi, myšlienkami, slovami a činmi slúž svojmu Bohu a tým pozdvihneš túto Zem, svoj národ i seba samého. Nech všetko, čo sa na tejto zemi deje je len jedinou vznešenou bohoslužbou, konanou ku cti veľkého, dobrotivého a spravodlivého Boha!

Človeče, nikdy nečiň nič, nemysli na nič a nehovor o ničom, čo by nespĺňalo kritériá života žitého ku cti Stvoriteľa. Života, ktorý práve takýmto spôsobom učiníš živou a pravou bohoslužbou.

http://kusvetlu.blog.cz/ v spolupráci s M.Š.